MY! (článok uverejnený len tak z nostalgie)

Áno deviataci. O nich bude reč. Tí, od ktorých ste Vy milé učiteľky odchádzali nazúrené, tí , ktorí boli rozoberaní na každom Božom nástupe, tí ktorí nemali úctu k starším učiteľom, ani k mladším spolužiakom. Áno Tí. Ale musíte uznať, že sme sa vedeli postarať o program na škole. Veď čo by sa riešilo v riaditeľni alebo v zborovni ak nie rozbité výklenky na chodbe, v triede, búchanie s novými plastovými oknami alebo jednoducho DRZOSŤ. Vieme, že službukonajúci učitelia a vedenie obľubovalo „kukučkovanie“ chlapcov na dverách J
K triede…
Vždy v dezolátnom stave, zato útulná. Čarbanie na lavice sa (oficiálne) skončilo vtedy, keď nám naša triedna učiteľka pohrozila, že ich budeme musieť natierať osobne a farbu zaplatíme za vlastné, pochopiteľne. Niektorí odvážlivci však čarbú dodnes.
Tabuľu sme začali zotierať (poriadne) až keď nás začala učiť pani zástupkyňa, ktorá to vyžadovala. Musím však podotknúť, že niektorí odvážlivci spomenutí aj v odseku o čarbaní na lavice (ak sú službukonajúci) nezotierajú dodnes. Naša trieda , ktorú máme od piateho ročníka a nevymenili by sme ju za žiadnu inú (okrem tej v novej budove s pospájanými lavicami) sa nachádza na kraji hornej chodby. Je rovno nad riaditeľňou, čo je dosť nepraktické, nie preto, že by sme sa chceli rozprávať a vyrušovať a je to počuť, ale preto, lebo ak by bolo zemetrasenie tak spadneme presne na pani riaditeľku a zástupkyňu, čo by nás veľmi mrzelo.
Nástenky, nástenky, ach tie nástenky. Nikdy sme ich nerobili dobrovoľne a radi. Najkrajšie boli na začiatku roka, keď ich pripravila naša milá triedna. Aj to len prvý týždeň, kým niektorí odvážlivci neobjavili špendlíky a nezačali vylepšovať chrupy a oči naším národným hrdinom a spoluzakladateľom slovenského jazyka. Ale veď sú aj dôležitejšie veci ako nástenky, nie ? ! Napríklad také parapety. Každý rok na nich boli naše kvety, ktoré sme si priniesli z domu. Pamätám si ako som v šiestom ročníku priniesla fialku a na konci roka odniesla domov prázdny kvetináč. To sa doma teda potešili. Soňa to vyriešila originálnejšie. Tiež doniesla fialku, zato umelú. A vydržala, kým sa odvážlivci nezačali ohadzovať s dekoračnými kamienkami a listami.
Ale tie parapety toho zvládnu teda dosť, to sa musí uznať. Napríklad prázdne nádoby od jogurtov, rôzne fľaše, plagáty z úbohých násteniek a najmä mnohonásobné náskoky a zoskoky. Náskoky, keď sme na nich sedávali a rozprávali, smiali sa. A prípadné zoskoky keď do triedy vtrhla nejaká učiteľka a začala pokrikovať, „Zlez z tej parapety, keď vypadneš z okna myslíš, že kto pôjde do basy? “
Dvere, ktoré majú už asi 40 rokov a prežili ich aj naši rodičia sú ešte v celkom dobrom stave, až nato, že chýba zámok. Momentálne sú pekne vyzdobené zelenou mašľou reku, že sme deviataci.
Nedá mi nezakončiť tento odsek venovaný našej triede vetou, ktorú najviac používala pani učiteľka Pohárová, „Fuj tu máte smrad, veď si vyvetrajte.“
Vyvetrali sme…

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu