Stromy už strácali svoj tvar a roztápali sa v čiernej tme. Mala by už dávno byť doma, ale akosi sa nedokázala pohnúť. Možno ešte príde...
Zo snenia ju prebudil šuchot v kríku. Strhla sa a s nezáujmom pozrela na hodinky. Je čas odísť. Vstala zo zelenožltej lavičky, ktorá rokmi stratila nielen svoj mladý vzhľad, ale aj svoju funkciu. Jej úbohé drevené telo práchnivelo a jej budúci osud nikoho nezaujímal.
Ako si zapínala bundu a napravovala vlnený šál , šum v kríku nadobúdal silnejší ráz. Predošlá ľahostajnosť sa začala meniť v strach. Existuje len jediná záchrana. Zmiznúť.
Zabočila vľavo a rýchlym krokom sa vybrala smerom k ceste. Čudné zvuky v pozadí sa stávali čoraz výraznejšími až napokon niekto tichým hlasom zakričal o pomoc.
„Pomoc!“ ozvalo sa ešte raz a ona zastavila. Čo má robiť? Otočiť sa a riskovať svoj mladý, ešte ničím nenaplnený život alebo odísť a mať výčitky svedomia, že možno niekto kvôli jej zbabelosti odišiel na onen svet? Bezmocne sa poobzerala okolo seba a hľadala človeka, ktorý by jej vedel pomôcť. Nie, bola tam sama. Úplne sama s cudzím mužským hlasom volajúcim o pomoc, ktorý znel až príliš desivo.
Otočila sa a pre zmenu malými pohybmi sa presúvala ku kríku. Uvidela obrysy postavy. Bol to mohutný muž držiaci si hlavu. „Ste v poriadku?“ opýtala sa a pri odpovedi: „Nie!“ začala spoznávať predtým cudzo znejúci hlas. Prekonala svoj strach a trasľavým hlasom položila ešte jednu otázku: „Mám vám nejako pomôcť?“ „Bol by som rád, keby...ma ...vyliečite.“ „Ste chorý?“ „Áno ! Moje srdce...je slabé a veľmi boľavé. Horí láskou!“ Ách nejaký blázon, pomyslela si. „Čakala si na mňa dlho?“ ozvalo sa z úst muža, ktorý sa k nej priblížil a potmehúdsky sa usmieval. Bol to on! On, o ktorom tak naivne snívala, on, o ktorom si tak naivne myslela, že ju má rád, on, ktorého tu tak naivne čakala. „Ty si sa zbláznil! Prečo mi to robíš? Skoro som od strachu zošalela! Ani si nevieš predstaviť ako veľmi som sa bála!“ a vrazila mu rovno do hrude s ešte stále roztrasenou päsťou. „Prepáč, chcel som ťa len trošku prekvapiť. Máš predsa rada prekvapenia, alebo sa mýlim?“ „Toto si ale trochu prehnal!“ i keď v jej očiach bolo vidieť, že mu už všetko dávno odpustila. Objala ho a jej sny sa pomaličky stávali realitou. Zatiaľ čo na tvári dievčaťa kraľoval blažený úsmev, tá jeho mala vážny ráz. Jej dotyky a voňavé hebké vlasy ním vôbec nepohli. Stisol ju o trochu silnejšie a ona mala pocit istoty. Rukou sa z bokov posunul k šiji a napäto ju držal. Začala sa cítiť nepríjemne: „Čo to robíš?“ „Len si ťa túlim.“ A stlačil ju ešte viac. Krk jej zvieral mohutnými pažami a ona strácala dych: „Pusť ma, prosím!“ Čím viac prosila, tým viac ju zvieral. Nemohla dýchať a nemohla sa brániť. Jej život bol už stratený. Červeň v tvári sa menila v modrú aristokratickú farbu. Prišiel úplne posledný výdych. Je mimo. Naisto hotová. Keď pocítil, že už nežije, bezcitne je nechal spadnúť na zem. Pozrel na ňu, ľahostajným pohľadom sa presvedčil, či je tomu naozaj tak, zapáli si pokrkvanú cigaretu a pokojným tempom odišiel.
Park odrazu spustol. Jediné, čo v ňom ostalo bola úbohá mŕtvola.
Svet je zvláštny. Človek si príde po lásku a nájde smrť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tigriik89
28. 1.januára 2010 15:56
mno akoze dost brutalne ale dobre,,necakala som taky koniec
Napíš svoj komentár