Čľapotala nožičkami, čľapotala ručičkami
a zabudla, že má dlh.
Niekomu vraj veľmi dávno spôsobila
silnú bolesť.
Uši boli toho svedkom, zľakli sa
a odišli preč.
Odvtedy len ticho čakajú, či raz reč
nepríde na kus reči.
Veď je dlžná veľký dlh!
Uši už nik nevylieči,
tak má splatiť osem písmen a dotyk rúk.
Reč však váha, nie si istá
svojou vinou.
Tvrdí, že to duša.
To ona bola omylnou!
Reč je vraj nevinná a resty platiť
nebude!
Nechce sa jej z vane výjsť,
že tam ešte chvíľu pobudne.
Ušiam už je do plaču,
nevedia sa s jej postojom zmieriť.
Cítia sa dotknuté a urazené,
nedokážu už nikdy iným rečiam veriť.
„Toho chceme tak priveľa?“kričia na reč vo vani.
„Je to len osem písmen a dotyk rúk!
To je tak ťažké, povedať prepáč mi
a pohľadiť ju?!“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár