1) Rastliny si fotosyntézou vyrábajú glukózu – v pomerne širokom ponímaní áno, ale keď pôjdeme do hĺbky tak určite nie. Fotosyntéza má v skutočnosti viacero typov. Minimálne môžeme rozlíšiť bakteriálnu a rastlinnú fotosyntézu. Rastliny majú vo svojich bunkách chloroplasty. Chloroplasty majú v sebe také veci, ktorým sa hovorí tylakoidy. Nuž a v tylakoidovej membráne sa nachádzajú dva fotosystémy - FSI a FSII. Na maximálnu efektivitu je potrebné, aby fungovali oba naraz, nakoľko produkty FSI sa využívajú vo FSII a naopak. Konkrétne sú to elektróny. Celá fotosyntéza je vlastne vo svojej podstate len to, že sa prenesú elektróny z donora (ktorý sa oxiduje) na akceptor (ktorý sa redukuje) a to vďaka slnečnej energii. Donormi aj akceptormi môže byť mnoho látok. My sa zameriam na kyslíkový typ fotosyntézy. Tá funguje takto: predstavme si škatuľu. V tej škatuli sa nachádza voda, pigmenty, rôzne ióny, enzýmy, prenášače elektrónov, ADP, ATP, NADP+, NADPH+H+. Keď to takejto škatule pridám ďalšiu vodu a CO2, zasvietim na ňu a chvíľu počkám, vybehne mi z nej CH2O a O2. No a kde je tá glukóza? Nuž vyrobí sa veľa CH2O. 6 takýchto CH2O vyrobí glukózu. Ale nie len glukózu, ale všetky možné ďalšie šesťuhlíkaté cukry (pre fajnšmekrov – samozrejme nie všetky možné, iba dextrózy a to tiež nie vždy všetky, to závisí od enzýmového vybavenia tej ktorej bunky). Takže áno, glukóza vzniká fotosyntézou, ale určite nie je jej produktom ale iba ako jej dôsledok. Aby som teraz priblížil, ako to myslím: vo vysokej peci sa teraz-jedno-akým spôsobom vyrába železo. Koľajnice sú zo železa. Ale to neznamená, že koľajnice sa vyrábajú vo vysokej peci. Tie sa len vyrábajú z jej produktov.
2) Po laserovej operácii očí budem vidieť lepšie – subjektívne áno, objektívne nie. Laserová operácia očí sa robí tak, že sa z oka vypália nejaké konkrétne bunky a tým sa vykompenzujú prehnané optické vlastnosti šošovky. Teda danému človeku to „zlepší dioptrie“. To je pre toho človeka skvelé, pretože už bude môcť prestať nosiť hrubé okuliare, prípadne sa občas stane, že sa zraková chyba odstráni úplne (dočasne). No a toto je to subjektívne zlepšenie zraku (proti čomu nijako nebojujem, podľa mňa je skvelé, že takáto operácia sa dnes dá spraviť a dokonca na počkanie). Objektívne sa zrak zlepší v niektorých charakteristikách („dioptrie“) a zhorší v iných. Tie iné to je hlavne jedna, ktorú neviem dosť dobre pomenovať. Nuž tým, že sa zo strómy (istá vrstva buniek v rohovke) odpaľujú bunky, to vedie k zjazveniu tkaniva. To spôsobí to, že na sietnici vzniknú akési mŕtve body, kam svetlo nedopadne vôbec, alebo je veľmi rozostrené. No toto ale človek nevníma, nakoľko mozog takéto miesta dokresľuje. A dokresľuje to presne tak ako slepú škvrnu. No a skúste sa na niečo pozerať slepou škvrnou – ani si neuvedomujete, že ju máte. No a po laserovej operácii očí budete mať takýchto „slepých škvrniek“ o niečo viac a budú ešte k tomu o niečo menšie.
3) Chemoterapia je univerzálnym liekom na rakovinu – to vôbec nie. Ono existuje veľmi veľa typov rakoviny. Teraz sa budeme venovať len tej zhubnej, ale aj tej je veľa typov (adenokarcinóm, sarkóm, myelokarcinóm,...). Nuž a aj týchto veľa typov môže mať niekoľko typov a to hlavne v závislosti od miesta a spôsobu šírenia. Chemoterapie je tiež niekoľko druhov a to v závislosti od toho, aká látka sa používa. Nuž a hádam nie je žiadnym prekvapením, že nie každý typ chemoterapie zaberie na každý typ rakoviny. Avšak sú aj také typy rakoviny, ktoré na liečbu chemoterapiou neodpovedajú takmer vôbec. Prečo sa teda chemoterapia podáva tak často? Dva dôvody:
A) Tento je taký trochu konšpiračný. Chemoterapia je pomerne drahá a farmaceutické firmy, ktoré takéto lieky vyrábajú, na tom dosť zarábajú. Ľudia predsa chcú žiť. Navyše často takúto liečbu hradia poisťovne, takže ľudia to až tak nepocítia.
Tento druhý dôvod je podľa mňa hlavný. Občas sa stane, že nejaký typ rakoviny, ktorý bežne na chemoterapiu nereaguje, začne ustupovať práve po podaní chemoterapie. A toto doktori vedia. A žiaden si nezoberie na seba to, že mohli niekoho vyliečiť (hoci s malou pravdepodobnosťou) ale nespravili tak, zvlášť ak už bol nádor iným spôsobom neliečiteľný. Ja byť doktorom, tak chemoterapiu tiež v takýchto prípadoch predpíšem. Byť pacient – neviem, či by som ju zobral.
4) γ žiarenie je najnebezpečnejšie rádioaktívne žiarenie – práve naopak, oproti ostatným je to najbezpečnejšia forma. Poznáme tri formy rádioaktívnej premeny jadier – α, β a γ. Z toho β ešte rozoznávame β+ a β-. Žiarenie typu α funguje tak, že jadro stratí α časticu a zmení sa na jadro ľahšie o dva protóny a o dva neutróny. Čiže α žiarenie je v podstate vyžarovanie jadier hélia. Nuž a jadrá He sú pomerne veľká vec. Sú tak veľké, že neprejdú ani listom papiera. No dobre, ale keď ich absorbuje jeden list papiera, tak to práve znamená, že nie sú nebezpečné, nie? No to teda nie! To práve znamená, že sú veľmi nebezpečné. To, že sú absorbované, tak to znamená, že odovzdajú danému látku svoju energiu. A táto energia je veľmi veľká. A veľmi rada sa využíva na ničenie rôznych bielkovín a všelijakých iných polymérov, napríklad aj DNA. Iné je to so žiarením β. Toto žiarenie je premena jadra taká, kde jadro premení buď na o jeden protón ťažšie jadro a vyžiari sa elektrón a antineutríno (β-), alebo sa premení na o jeden protón ľahšie jadro a vyžiari pozitrón a neutríno (β+). Teda zjednodušene, ide o žiarenie elektrónov alebo pozitrónov (antineutrína a neutrína z toho vynecháme, nakoľko tie neinteragujú prakticky s ničím). Teraz sa pozrieme na β-. Tu sa teda vyžarujú elektróny, ktoré tiež celkom rady interagujú s vecami. Avšak sú oproti jadrám He malé a navyše sú tak trochu odpudzované atómovými elektrónovými obalmi. Niečo iné je β+. Tu sa vytvára pozitrón, čo je v skutočnosti antielektrón. To znamená, že má všetky vlastnosti elektrónu (hmotnosť, možné vlnové dĺžky, možné spiny,...), okrem náboja, ktorý má kladný. Nuž pozitrón a elektrón sú dobrí kamaráti. Keď sa stretnú, tak anihilujú a vyrobia dva fotóny. Tieto fotóny majú energiu 511 keV. Všimnime si, že teraz, že pri α aj β rozpade vznikajú nabité častice. Tieto po interakcii s hmotou túto hmotu ionizujú. Pre človeka to znamená, že sa mu v tele (okrem trhania väzieb) tvoria voľné radikály. A to nie je nikdy dobré. Teraz sa pozrime na neslávne γ žiarenie. Ako sme sa v škole učili, tak γ žiarenie sa dá zastaviť hrubou vrstvou železa. No a to je na nej práve to skvelé. Toto žiarenie nie je nič iné ako fotóny s vysokou energiou od 100 keV do 10 MeV (z hviezd sú to niekedy až TeV, ale tie nevznikajú rádioaktívnou premenou). Všimnime si, že sem zapadajú aj fotóny z anihilácie pozitrónu a elektrónu (nie je to dôležité, len pre zaujímavosť). Tieto fotóny vznikajú pri α a β premenách jadra ako sprievodný jav. A to tak, že keď jadro stratí α alebo β časticu, ostane v excitovanom stave (podobný mechanizmus ako pri tvorení chemických väzieb a hybridizácii a podobne). No a jadro sa z tohto excitovaného stavu dostane do relaxovaného tak, že vyžiari fotón, takzvané γ-kvantum. No a γ-kvantá, hoci majú vysokú energiu, sú to stále fotóny. A majú tak krátku vlnovú dĺžku, že skoro s ničím neinteragujú, čiže všetko (skoro) presvietia. Čiže aj človeka. Čiže mu neodovzdajú energiu. Čiže človeku to neublíži. Samozrejme, niekoľko z nich človeku ublíži, ale nie je to tak masívne ublíženie, aby si s tým naše bunky nevedeli poradiť (na rozdiel od α a β). Mechanizmus ublíženia je taký, že keď náhodou takýto fotón narazí do elektrónu, tak mu dodá takú energiu, že ho vybije z atómu, čo ho ionizuje (mimochodom rádioaktívnemu žiareniu sa hovorí aj ionizujúce žiarenie). Takže čo sa týka bežnej rádioaktivity, tak γ je práveže pomerne bezpečná. Na druhú stranu, pokiaľ by niekde v mojej blízkosti vybuchla atómová bomba a ja by som bol od nej tak ďaleko, že by ma nezabilo ani teplo a ani tlak, tak alfy by ani bety som sa nebál, pretože by ku mne nedoleteli. Bál by som sa gamy, ale to preto, že hoci málo interaguje, tak po jadrovom výbuchu jej je tak veľa, že aj to málo je smrteľne veľa.
5) Mucha vidí svet spomalene – nie nevidí svet spomalene, iba ho vníma rýchlejšie ako my. A to z veľmi jednoduchého dôvodu. Mucha má cestu od „očí“ do „mozgu“ oveľa kratšiu ako my. Rovnako má veľmi krátku cestu od „mozgu“ ku svalom. Preto má taký krátky reakčný čas. Ono sa to možno nezdá až taký dramatický rozdiel, veď aj ľudia majú pomerne dobré reflexy. Ale zoberme si to takto: my to máme od sietnice do zrakového centra asi 15-20 cm. Taká nežná mucha to má asi tak 1 mm maximálne. Nervový impulz sa šíri rýchlosťou približne 100 m/s (po myelinizovanom vlákne). Takže kým sa u nás dostane informácia zo sietnice do zrakového centra, trvá to 0,0015 – 0,002 s. Takej muche to trvá asi 0,00001. To je 150 - 200-krát rýchlejšie. A to ešte treba poslať signál do svalov, ktoré má mucha tak maximálne 5 mm od „mozgu“, zatiaľ čo my to máme od pohybového centra do bicepsu možno vyše pol metra. Navyše, my musíme prijatý signál vyhodnotiť a konfrontovať so skúsenosťami. Mucha takéto niečo nerobí, takže ju nič také nezdrží. No a preto odletí spod tých novín takmer hneď. Nie je to preto, že by videla slow-mo. Inak keby videla v spomalenom čase, tak ako by žila v prítomnosti?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
coleshepter
24. 5.mája 2013 12:56
Áno, pre takých ľudí je vysoká škola
Napíš svoj komentár