Začalo sa to, keď som mala asi tak 11 rokov. Chrbát sa mi začal nekontrolovateľne zaokrúhľovať. V škole sa mi vysmievali, volali ma Quasimodo, pýtali sa ma, kde mám zvon. Boli to muky, aké si vie predstaviť len málokto. No nikto na to nebral ohľad a ja som to nepovedala ani rodičom, ani učiteľom.
Vlastne, v siedmej triede na lyžiarskom o mňe spolužiak napísal dosť hnusnú básničku, ktorá sa týkala môjho ochorenia. Ukázala som to učiteľom, no miesto toho, aby spolužiaka pokarhali, začali sa na tom smiať ešte viac, ako deti dookola. Trpký úder pod pás. Nenávidím ich za to. Veď učitelia sa deťom nemajú vysmievať, ale podporiť ich. Ale kdeže...
Až v deviatej triede sa chalani z mojej triedy nejako skľudnili a dokonca som s nimi začala chodiť von. Stala som sa súčasťou ich partie. Našej partie, ktorá sa však po nástupe na strednú školu rozpadla. Teda nie celkom, ale z mojej strany áno.. Chalani sa dali na zlé chodníčky, ale to je vedľajšie.
Na strednej som dostala novú šancu. Nový štít. Poznala som v triede tak troch či štyroch ľudí. Tešila som sa, že nikto nevie, ako na tom som. Dokonca som mala pocit, že ma tam majú radi. Veľmi radi. Našla som si super kamarátky, kamarátov. Mali sme skvelú partiu.
No prišlo leto. Obdobie, ktoré som nenávidela. Obdobie, keď sa nosia krátke tričká. Kdeže. Také som ja nepoznala. Či bola vonku zima, či bolo teplo, mala som na sebe jedinú možnú ochranu- mikinu. Voľnú mikinu, alebo veľmi voľné tričko. Ľudia sa ma pýtali, či mi nie je teplo. Moja odpoveď bola vždy záporná, hoci pravda bola iná. Ale nejako som to pretrpieť musela. Nechcela som, aby vedeli, čo mi je.
Až kým neprišiel.. Február? Alebo marec? Nepamätám si presne, no viem, že to bol rok 2007. Vo februári v roku 2006 som totiž na lyžovačke spadla a v decembri toho roka mi operovali koleno. Po operácii som ešte musela chodiť na injekcie do kolena. A pri poslednej injekcii sa moja mamka opýtala, či by sa mi doktor nemohol pozrieť na chrbticu. Mamka hovorila, že za posledný rok, keď som nemohla vôbec cvičiť a musela som sa šetriť, že sa mi chrbát výrazne zhoršil. Dala som si dole mikinu a doktor ma hneď odbil: „Ale toto nie je skolióza. Toto je Scheuermann.“ S mamkou sme na neho vypleštili oči. Že čo? Veď to nemôže byť pravda.. Bola som u troch ortopédov a všetci hovorili, že rontgen nie je nutný, že to je skolióza. Ale veľké h...
Doktor ma poslal na rontgen a keď boli hotové výsledky, zmeral, že mám zakrivenie až 85°. Môj svet sa pomaly rúcal ako domček z karát. Hneď ma poslal do vedľajšej budovy ortotechu (bolo to v Banskej Bytrici), aby mi urobili korzet. Viete čo to pre mňa bolo, keď som sa skoro 15 minút musela nasilu vystierať zafixovaná v krku? Bola to hrôza. No nie taká, ako keď som korzet po mesiaci dostala. Najprv som ho mala hodinu.. Potom dve, potom tri.. Postupne som sa mala dostať až na úroveň 23 hodín. Ale kdeže, kde by som toho bola schopná pri toľkých bolestiach. Dokonca mi korzet dva či trikrát upravovali, pretože mi záhadne tŕpli až modraveli ruky.
Keď som v druhom ročníku začala nosiť korzet aj do školy, bolo to horšie ako mučenie. O tom, že na sebe niečo také mám som povedala asi 8 ľuďom z triedy. Na korzete som nosila hrubú mikinu a musela byť aj dlhá, aby zakryla celú ortézu. To ale nebolo nič v porovnaní s mojim psychickým zdravím. V korzete som sa cítila stiesnená, uveznená.. Ruky som si pomaly necítila, neudržala som v nej pero. Nemohla som si písať poznámky. Dokonca som schytala aj zopár pätiek, pretože keď som prišla pred tabuľu, že mám odpovedať, mala som v hlave zrazu veľký zmätok. Nevedela som sa na nič sústrediť.
A tak som začala ortézu zanedbávať. Odmietala som ju nosiť. Miestami som sa jej až bála. Nakoniec som ho do školy prestala nosiť úplne. Mala som ho jedine na noc a sem-tam doma.
A po čase prišlo leto a ja som mala ísť do liečebného ústavu Marína na Kováčovej. Proste na liečenie. Mala som na sebe korzet a opäť som sa snažila potlačiť pocity úzkosti a stiesnenia, keď nás dnu konečne zavolala doktorka. No keď zbadala, aký mám problém s rukami, kázala mi dať korzet okamžite dole. Že či chcem, aby mi ochrnuli ruky.
Zrejme sa mi pri násilnom vystieraní pricvikol nejaký nerv alebo čo a mne sa to prejavovalo na rukách. A tak čas plynul a ja som korzet prestala nosiť úplne. Až nastal koniec augusta 2008 a ja som prišla za mamkou s tým, že chcem ísť na operáciu. Problém bol však v tom, že M. Scheuermann sa operuje najbližšie, myslím, že v Brne. Každý týždeň som ju súrila, aby napísala e-mail primárovi J. Popluhárovi. Až mu jeden večer naozaj napísala.
Napísala, že čo je vo veci, a že by sme sa chceli informovať o operačnom zákroku. Vydarilo sa. Na druhý deň ráno volala sestrička mamke, že 3. 10. 2008 máme prísť na konzultácie do Žiliny...
Prišli sme tam v daný deň, no pán primár nebol moc nadšený mojím postihnutím. Povedal, že toto sa nenapraví nikdy. Aj som s tým rátala, no strácala som nádej, že budem aspoň kúsok ako ostatné deti, že budem môcť nosiť krátke tričká v lete. A tak mi dali termín na operáciu. 19. január 2009... Ale to je už iný príbeh...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fxx
18. 12.decembra 2009 18:36
Chcem pokračovanie
Napíš svoj komentár