* * *
„Mami?“ zachripela som. Slabo som pootovrila oči, no oslepilo ma biele svetlo a pred sebou som uvidela anjelskú tvár.
„Som v nebi?“ pošepkala som s námahou.
„Nie. V nemocnici,“ usmial sa dreadatý chlapec s čokoládovo hnedými očami.
„V nemocnici sú anjeli?“
„Nie. Skôr diablíci,“ usmial sa a sadol si na kraj mojej postele. Ticho som ho pozorovala. Nevela som od neho odtrhnúť pohľad. Vlastne, ani som nechcela.
„Čo tu robíš?“ prerušila som ticho.
„Nemali voľnú izbu, tak ťa dali ku mne.“
„Aha..“ znova som bola ticho a pozorovala som ho. Neviem, či je to liekmi alebo tým, že je úplne dokonalý.
„A čo sa ti stalo?“ vyzvedala som ďalej.
„Priotrávil som sa jedlom. A ty?“
„Nepodarilo sa mi umrieť..“
„Ale aj tak vidíš anjela,“ pošepkal a pousmial sa.
„A ako sa voláš?“
„Tom. A ty?“
„Kelly...“ odpovedala som. Chcela som sa ho ďalej niečo opýtať, no zrazu ma niečo ťažilo na hrudi. Ako keď ti tam sadne mačka, ale čoraz ťažšia. Nemohla som dýchať, tep sa mi zrýchľoval. Už som nevládala dýchať, keď v tom...
* * *
Prudko som sa posadila. Bol to sen? Poobzerala som sa dookola. Bola som vo svojej izbe a na hodinkách svietil čas 01:01. Pozrela som sa na stôl, na ktorom bola známa škatuľka liekov. Brucho a hlava ma nehorázne boleli a pri každom nádychu ma pichalo v pľúcach. Snívalo sa mi to? Tom je len výplod mojej fantázie? Halucinácia? Išla som sa napiť do kuchyne. Naberala som si vodu a ruky sa mi triasli. Oprela som sa o linkum keď v tom.. Z ruky mi vypadol pohár.
„Tom?“ pošepkala som. Tom sa len usmial, prikývol a zmizol. Ostala som tam stáť, začala sa mi krútiť hlava a znova som nevládala dýchať. Zavrela som oči a keď som ich otvorila, bola som znova v nemocnici.
* * *
„Tom?“ pošepkala som znova no ticha.
„Áno, som tu.“
„Čo sa stalo?“
„Zamdlela si. Ale už je to ok,“ usmial sa a sadol si bližšie ku mne.
„Prečo som ešte tu?“ chcelo sa mi plakať, pretože sa ma zmocňoval pocit beznádeje. Už som nevnímala, čo je sen a čo skutočnosť.
„Skoro si umrela. Musíš odpočívať,“ chytil ma za ruku a jemne ju stisol.
„Nie, ja nechcem spať. Nechcem tu byť,“ šepkala som s námahou.
„Musíš, si ešte slabá.“
„Prečo sa o mňa tak staráš?“
„Lebo,“ koniec vety som sa už nedozvedela.
* * *
Prebudila som sa v kuchyni na zemi. Na hodinkách bolo 02:02. Kriste! Čo sa to deje? Hlava sa mi krútila a išla prasknúť. Pozbierala som sa zo zeme, nerozbitý pohár som odložila na stôl a odišla som do izby. Na posteli sedel.. Tom!?
„Čo tu robíš?“ opýtala som sa vystrašene a chrbtom som sa oprela o dvere. Nič nehovoril. Dokonca som si všimla, že je trocha priesvitný. Alebo sa mi to len zdalo? Usmial sa a ukázal smerom von oknom. Pozrela som tam. Tým smerom bol starý cintorín. Nechápala som, čo tým myslel.
„A čo tam?“ Ukázal mi, že mám ísť za ním. Vyšiel von oknom a ja som ho nasledovala. Pretože bývam v dolnej izbe a v noci som zdrhala veľa krát, nebolo to nič nové. Tom zastal, ja ale nie a pomaly som kráčala ku nemu. Tom sa otočil ku mne, vystrel ruku a vtedy som sa pošmykla, spadla, udrela som si hlavu a...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ady2134
19. 12.decembra 2009 15:30
...zobudila som sa v nemocnci.... BOMBA, keď pomyslim...mno nič... svela take bude to mat aj pokracko?
Napíš svoj komentár