„Kriste, tá je ale škaredá.“ Krásne slová.. Oproti tomu, čo som dnes. Som len špina, suka.. Ráno vstanem, umyjem sa, skontrolujem matku, či ešte žije a vždy sa modlím, aby sa upila k smrti. Keď zistím, že je nažive, prichystám sa do školy a utekám z domu. A ak ráno náhodou nie je doma, prehrabávam sa jej vo veciach a vezmem si, čo sa zíde.. Cigarety, tráva, peniaze.. Nikdy som nechcela dopadnúť ako ona, ale.. Aká matka, taká Katka.. Aspoň ja som si to hovorila a nič som s tým nerobila. Nebránila som sa, nemenila som to... Aj v toto ráno som bola doma sama. Otca nemám, nikdy som ho nemala. Neviem, kto ním je... Teda, ak za otcov nerátam mužov, ktorých mala matka. Každý týždeň iného. Niektorí ma bili, mali narážky, ale nikdy nič viac..V maminom šuflíku som našla balíček s jointami. Vzala som ho a utekala smerom.. Nie, do školy nie... Starý barák, tam bude moja partia.. Raňajkovať? Kďeže.. Nepotrebujem jesť. Jediné, čo za deň zjem, je večera a to len vtedy, keď som doma sama. Dorazila som na miesto okolo ôsmej.
„Aha, Ema sa nám prišla ulievať,“ privítal ma Viktor a sadla som si vedľa neho na gauč.
„Niečo proti?“
„Ale nie.. Máš niečo?“ opýtal sa. Vytiahla som tri jointy. Ostatné si nechám na neskôr.
„Potiahla si matke?“ pozrel na mňa a nadvihol obočie.
„A nie je to jedno?“
„Ako myslíš..“ O hodinu mi bolo dokonale krásne. Svet bol krásny, ja som bola krásna, Viktor bol krásny.. Aj ostatní kamoši a kamošky. Len oni ma chápali, len oni vedeli, aký ťažký mám život. A to mám len 17. Domov som prišla okolo pol štvrtej. Matka sedela v kuchyni a fajčila cigaretu.
„Volali zo školy,“ povedala celkom kľudne. Neznášam tento tón hlasu. Predpovedá to, čo bude nasledovať. Zahasila cigaretu a pomaly vstala. Krvou podliaté si ma premeriavali a hlboko sa zabodávali do tých mojich. Prišla ku mne a poriadnu mi vlepila. V úsach som zacítila známu chuť krvi.
„Ty suka! Tak ty nebudeš chodiť do školy?!“ dalšia rana. Tentoraz do hrude. A ďalší úder, ktorý ma zrazil na zem. Už som sama nevnímala bolesť. Sila zvyku.
„Soňa! Soňa dosť! Soňa, ukľudni sa! Do prdele, ženská!“ započula som mužský hlas. Ležala som na zemi v krvi a začala som sa smiať:
„Áno! Áno, nebola som v škole! Áno, mama! Som presne ako ty! Soňa! Mama! Nič s tým neurobíš! Som taká, akú si ma vychovala,“ smiala som sa ako blázon a pomaly vstávala zo zeme. Zamkla som sa vo svojej izbe a ľahla si na posteľ. Keď som zavrela oči, v tom momente som zaspala. Alebo omdlela.. Neviem. Jediné, čo viem je, že som sa prebrala až o dva dni. Bolelo ma celé telo a pod nosom som mala zaschnutú krv. Vzala som mobil.. Asi tridsať neprijatých hovorov, pár SMS.. Bolo sedem hodín večer. Vstala som a veľmi sa mi točila hlava. Nejako som sa dala dokopy a konečne som vypadla z domu. Piatok večer. To je môj čas, kedy domov nechodím. Dorazila som do baráku. Minipárty sa ešte ani poriadne nezačala. Bolo pol deviatej.
„Princezná prišla!“ zakričal Sebastien a hodil mi fľašu vodky.
„Jo, prišla som vás skontrolovať. Ale na toto zabudni,“ položila som fľasu na stôl. Dnes nie.
„Ľudia!“ zakričal Igor. Náš takzvaný “boss“. Všetci sme stíchli a otočili sa smerom ku nemu. Podišla som viac do predu, kde som narazila na Viktora. Objal ma okolo pliec a počúvali sme, čo nám chce Igor povedať.
„Mám novinku,“ povedal a vytiahol nejaký prášok. Niektorí zhíkli, iný začali tlieskať.
„Igor, ale tak toto už hádam nie.. Sorry, v tomto s tebou nejdem,“ povedala som rozhodne. Odiať potiaľ, ale kokaín nikdy.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
keby si tam nemala, že sú to príbehy vymyslené, asi by som sa zľakla, že sa ti to deje.
a inak kďeže je veľmi milé s tým dvojitým zmäkčovaním, viem, že je to asi chyba, ale rada občas pchám ˇ niekam, hoc tam nepatrí