„Včera som ležala v mojej zakrvavenej posteli a len dnes som sa prebrala,“ povedala som chladne a všetci stíchli.
„Áno, matka,“ vyčítala som mu z očí otázku, ktorú mi chcel položiť a rovno som na ňu odpovedala.
„Tak sorry,“ ospravedlnil sa. Ďalej sme to už nerozoberali. Žúrka sa začala.
„Viktor, ja nechcem. Ak chceš ty, drž sa odomňa,“ povedala som a vstala z gauča. Pomaly som kráčala na balkón a prezerala som si všetkých, čo to zobrali. Otras. Na balkóne som si zapálila a sama fajčila. Za pár minút, keď som mala už druhú, niekto prišiel. Dotyčná osoba ma chytila okolo pása a položila si na moje plece hlavu. Bol to Viktor.
„Dnu je nejak dusno,“ pošepkal. Dnes bol čistý. Uzavreli sme totiž stávku, či vydržíme obaja nepiť od piatku cez celý výkend. Zatiaľ sa držíme, ale niekedy mám chuť sa fajne ožrať. Stáli sme takto asi dvadsať minút, rozprávali sme sa a podobne. Potom som započula zvuk sirény. Ku nám sa rútila sanitka.
„Čo sa deje?“ vbehli sme s Viktorom dnu. Na zemi ležalo nejaké dievča a okolo nej ľudia.
„Adela!“ skríkla som a bežala ku mojej najlepšej kamoške.
„Vzala si.. Odpadla,“ vravela nejaká baba, ktorú som nepoznala.
„Adela, preber sa.. Počuješ?“ šepkala som cez zadržiavaný plač a mykala som ňou. Niekto ma zo zadu vzal a ku Adele prišli záchanári. Začali ju oživovať, niečo jej pichli, dali infúzie.. Nezabralo to. Umrela na mieste. Miestosťou sa ozýval tichý plač a šepkajúce hlasy. Všetci boli z tohto zážitku otrasený. Lekári vypísali papiere, niektorých okolo sa na niečo pýtali a potom prišla polícia. Urobili tu pekný prievan. Tých, čo mali pod 18 odniesli domov, všetkým dávali fúkať.
„Pil.... Pil... Pila..“ chodil policajt od jedného ku druhému. Potom prišiel ku mne a Viktorovi.
„Fúkaj,“ prikázal drsne. Urobila som, čo mi prikázal.
„Triezva!“ zakričal a ku nám prišiel ďalší policajt. Aj Viktor bol triezvy.
„Vedeli by ste nám popísať, čo sa tu stalo?“ opýtal sa druhý milšie. Oči sa mi znova naplnili slzami. Viktor povedal, čo vedel, pretože ja som nebola schopná rozprávať. Pozerala som na to, ako zakrývali Adeline telo. Ležala tam.. Mŕtva, bez duše. Mŕtva... Mŕtva... Mŕtva.. Zarezávalo sa mi to do hlavy. Neznesiteľný pocit, bolesť, smútok, beznádej, keď si uvedomujete, že s tým nemôžte nič urobiť.
„Koľko máte rokov?“ vytrhol ma z tranzu poliš.
„Ja osemnásť a ona sedemnásť,“ povedal Viktor.
„Ju odveziem domov. Vy môžete ísť s nami, ak chcete.“
„Nie. Ja domov nepôjdem. Moja matka tam má chlapa a ja nestojím o ďalšiu bitku,“ povedala som tak potichu, že poliš sa musel nakloniť, aby ma počul.
„Mama vás bije? Nechcete podať trestné oznámenie?“
„Nie, ďakujem. O detský domov nemám záujem, inú rodinu nemám,“ šepkala som cez slzy. Nerobila som hysterické scény, plakala som tichým plačom, ktorý pripomínal posledné sily smrteľne zraneného vojaka.
„Ako chcete. Ale musíme vás poprosiť, aby ste opustili toto miesto.“
„Žiadny problém,“ povedal Viktor a spolu sme odišli. Poslednýkrát som pozrela na Adelu. Trčala jej ruka. Čupla som ku nej, nežne som ju pohladkala a pošepkala:
„Drž sa.“ Potom sme odišli ku Viktorovi domov. Býval sám, jeho rodičia sú zazobaný a moc sa o neho nestarajú, tak mu platia nájomné.
„Donesiem ti niečo na pitie?“
„Môžeš,“ sadla som si na jeho posteľ. Priniesol nám kolu a sadol vedľa mňa.
„Nemala umrieť,“ začala som plakať a on ma objal. Utieral mi slzy, tíšil moju bolesť.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mizuno16
20. 12.decembra 2009 13:45
hádam sa z takéhoto zážitku spamätá a zmení posilní ju to
Napíš svoj komentár