„Zajtra si to s ním pôjdeme vyriešiť. Ručne stručne,“ povedal Viktor rozhodne a dal ma ľahnúť. Až teraz som ľutovala, že ma matka nezbila na smrť. Ľutovala som, že som sa dnes prebrala. Mala som umrieť ja, nie Adela. Viktor si ľahol vedľa mňa a prikryl nás perinou. Objal ma a nechal ma plakať. Vedel, že len takto dostanem zo seba všetky emócie. Asi o pol hodinu som sa fakt ukľudnila a od vyčerpania som zaspala... Na druhý deň som prišla domov okolo obeda. Matka bola sama a sedela pred telkou. Keď som bola v kuchyni, prišla za mnou.
„Zase si nespala doma?“ zavrčala.
„Jasne, že nie.“
„Mám ti prijebať?“
„Minule ti nestačilo ako si ma dobila?“
„Si drzá?“ urobila krok ku mne a ja krok do zadu.
„Daj mi pokoj,“ povedala som so strachom v hlase. Nedala, lebo mi strelila. Už som nevládala, zobrala som prvé, čo mi prišlo pod ruku a silno ju udrela. Do rúk sa mi dostal sekáčik na mäso. Stekala z neho krv a mňa sa zmocnilo niečo, čomu som nevedela odolať, pretože som udrela znova a znova. Až kým moja matka neprestala dýchať. Sadla som si na zem a zhlboka som dýchala. Potom som rýchlo odhodila sekáčik do kúta a volala Viktorovi.
„Viktor, Viktor.. Mám prúser.. Príď ku mne,“ zmocňovala sa ma panika. Zabila som človeka, ktorý mi daroval život. Ale odporný život, ktorý som nenávidela. O desať minút u mňa bol Viktor.
„Čo to máš na tričku? Zbila ťa?“
„Zabila som ju,“ pošepkala som.
„Oh môj Bože,“ povedal a objal ma. Už znova som mu plakala na hrudi. Zaviedla som ho do kuchyne, kde bolo jej mŕtve krvavé telo.
„Musíme ju odpratať. Máš igelitové vrecia?“
„Jasne, nájdem..“ otvorila som šuflík a podala mu ich. Spolu sme ju nejak ombotali, zaviazali a odniesli do jej izby. Potom sme upratali kuchyňu, vyhodili veci od krvi, poumývali a sekáčik umyli a hodili do koša.
„Nikomu ani slovo,“ povedal a objal ma. Vedel, že to bolo v sebeobrane a sľúbil mi, že mi pomôže. Nikdy by ma nezradil, v tomto mu verím na 100%.
„Bojím sa. Čo ak na to niekto príde?“
„Nepríde. Pozri, zaťažíme ju niečim poriadne ťažkým a hodíme do vodnej nádrže za mestom. Platí?“
„Samozrejme,“ utrel mi slzy. Večer sme išli na Igorom. Lenže v budove nikto nebol. Zavolali sme Sebastienovi a ten nám povedal, že Igora zavreli za prechovávanie drog. Odišli sme s tamať do Viktorovho auta a šli sme ku jazeru. Najprv sme sa dlho prechádzali, až kým nebola pol noc. Vtedy tam už nikto nebol. Matku sme zaťažili kameňami a hodili do vody. Ostala som stáť na kraji pri zábradlí a pozerala na kruhy, ktoré sa na vode tvorili.
„Neboj. Teraz to bude len dobré,“ povedal Viktor, keď ma objal okolo pása.
„Budem ti veriť. Tak ma nesklam.“
„Ja? Nikdy,“ otočil si ma ku seba a ako dôkaz mi dal dlhý bozk.
„Mali by sme ísť domov,“ šepla som a spolu sme odišli jeho autom.
„Kam ideme?“ opýtal sa po chvíľke cesty.
„Ku tebe to bude najlepšie.“ Prikývol a odbočil do ľava. Celou cestou som premýšľala. Smrť. To je to, čo ma za posledných pár hodín zastihlo. Stratila som najlepšiu priateľku.. Jej smrť bola veľmi bolestivá.. Nuž a zabila som si vlastnú matku. V tomto prípade som bola od bolesti oslobodená. Ale aj tak. Čo ak mi na to niekto príde? Čo ak matku bude hľadať nejaký jej bývalý milenem? Čo poviem susedom?
„Čo poviem susedom?“ opýtala som sa Viktora.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
mizuno16
20. 12.decembra 2009 14:38
morbídne
Napíš svoj komentár