Po mesiacoch písacej kómy sa znova ozývam. Zo starého blogu a z novej stránky. Neodrezali mi ruky, kľud. Nepíše to za mňa môj kocúr, ktorého som doteraz učila kam ťapnúť na klávesnici. Len som mala pauzu.
Občas si každý musí dať pauzu, lebo syndróm vyhorenia, ti síce nespáli barák, ale byť mesiac v pyžame, lebo si proste unavený s mastnými vlasmi, lebo si ich stále zabudneš umyť a s papuľou večne zasratou od pizze z donášky, lebo máš záchvaty úzkosti pri pomyslení na návštevu obchodu tiež nie je žiadne terno, hoci je ti to akurát úplne u prdele a už nevieš, či máš depresiu z depresie, z množstva vypitého alkoholu alebo z toho, že ťa nikto nemá rád, /lebo máš mastné vlasy/.
Niekedy zabúdame, že si treba dať pauzu aj od vecí, ktoré milujeme. Áno, hovorím aj o Kinder Buene, aj o hraní hier naXboxe a že nebudeš furt s mojkom ti tiež prospeje. Lebo tie veci, ktoré milujeme, chceme robiť najlepšie a to si proste občas vyžaduje odvykačku.
V skutočnosti som ani nemala čas.
Minulý rok bol samá zmena – o 30 stupňov, o 90 stupňov, o 10 stupňov, o 300 stupňov, o 27 stupňov.
Veľa miest, veľa ľudí, veľa momentov a to ja môžem. Zmeny to sú voda na môj mlyn, lebo vtedy mám pocit, že sa niečo deje a že dizis lajf. A že ja som tie zmeny potrebovala, to hej, ako cukor, nie ako soľ, ja som totiž oveľa oveľa viac na sladké ako na slané.
Keby som teraz mohla prísť za svojím o rok mladším ja a povedala mu čo ho čaká, tak by neverilo. Potom by som sa tej holke vysmiala, že plače nad rozliatym mliekom, keď je ešte všade, kde mlieko predávajú, otvorené. Ale ona vtedy nechcela iné mlieko, chcela hento rozliate a myslela si, že žiadne iné nie je také a bez tohto žiť nedokáže.
To bola mliečna metafora.
Ale potom by som jej utrela slzy, lebo bola fakt zúfalá a oplývala x ďalšími negatívnymi pocitmi, ktoré nebudem rozpisovať, lebo tu tie škaredé slová nechcem mať.
To bolo také obdobie, keď jazykom lížeš zasraté dno svojej ľudskej existencie.
Myslíš si, že si bezmocný ale nie si, len ti to musí dojsť, čo sa niekedy stane až keď stojíš na hrane a v ruke si húpeš lano.
Sa podelím o svoje nadobudnuté skúsenosti alias zmeny z minulého roka.
Zmenila som bydlisko. Potom zase a zase. Zmenila som prácu. A potom zase.
Starám sa o deti, čo je dosť prekvapivé, lebo ich ani nejak extra nemám rada a tiež preto, že sa čudujem ako môže niekto svoje dieťa zveriť mne, ale dobre. S kamoškou sme vytvorili vlastnú značku famóznej prírodnej kozmetiky, čo bolo predtým tiež totálne mimo sféru môjho záujmu, ale lajkujem to. Najviac ma však uspokojuje, že už nemám šéfa a nevstávam o pol štvrtej ráno.
Skúsila som po 157x v mojom živote schudnúť. S tabletkami s piperínom, tabletkami s čínskymi bylinkami, Atkinsonovou diétou aj jedením najhnusnejších potravín bez pšenice a gluténu. Áno, bezúspešne.
Po jednom takom žalúdok trýznijúcom záťahu som prišla na to, že mám rada arašidové maslo a status snažím sa schudnúť som zmenila na snažím sa stravovať zdravo, čo ma predtým nikdy nenapadlo a možno práve preto som sa vyžrala na desať kíl nadváhy.
Táto fáza zdravého životného štýlu je beh na dlhú trať bez cieľa, mám doma asi 18 druhov všelijakých semienok a veci, čo ani nevyzerajú ako jedlo a o ktorých som predtým ani netušila, že existujú. Tretina môjho jedla je kokosová, tretina sójová alebo mandľová a tretina je päť kíl ovocia a zeleniny. Teóriu mám tak zmáknutú, že keby moja izba nemala 1×2 metre dávam prednášky. Na všetkých potravinách kontrolujem obsah tuku, cukru a soli a tak mi nákup ôsmych vecí vždy trvá tak hodinu. Takmer celý personál Tesca ma zdraví ale aspoň môžem povedať, že som znova začala čítať. Tie etikety.
Okrem toho, že sa chodím potiť do fitka, na čo by som sa nikdy predtým neodhodlala a za čo mimochodom ešte aj platím, občas chodím do klubu. Po rokoch. S výrazom dancing queen. A ja neviem tancovať. Takže opakovaný fail roku.
Začala som bývať s angličanmi a zistila, že sú fakt iní. Pikošky inokedy.
Prvýkrat som letela lietadlom, áno až v tomto pokročilom veku.
S tým súvisí, že som bola na výlete v Írsku a zaprisahala sa, že budem viac cestovať.
Zamilovala som sa do žralokov.
Začala som naprávať svoje rozvrátené rodinné vzťahy.
Poležala si v nemocnici s infekciou krvi.
Znova som oprášila foťák a zistila, že to chce lepší. Mimochodom, ak mi každý môj fejsbukový priateľ dá 2 libry, tak ho môžem mať. V prípade, že nie si môj fejsbukový priateľ, nie je problém, rada si ťa pridám, aby si sa mohol zapojiť do tohto skvelého projektu.
Nedopísala som svoju knihu, ešte stále.
Spoznala som pár super ľudí, ktorých by som si v živote rada nechala. Pár ľudí, čo sú ako smetie, úchylákov, pseudovedúcich, čo si myslia, že oni to tu všetko pískajú. Dievky, čo mi po dlhom čase ukázali aké je fajn mať kamošku. Chlapov, čo mi pobláznili srdce a potom som zistila, že mi pobláznili úplne inú časť tela.
Mozog, mozog som myslela.
Zažila som pár ťažkých chvíľ, keď sa mi hojili rany a keď som sa hľadala, celá taká stratená a nesvoja. Ale všetky vyvážili tie pekné chvíle, momenty, ktoré vám na tvári alebo tam vnútri nahodia úsmev. Momenty, kedy si hovoríme, ešteže som si to vtedy nehodil.
A čo je najdôležitejšie pri brejkoch od vecí, ktoré milujeme, je to, aby sme sa k nim nikdy nezabudli vrátiť. Takže som späť.
» www.effy.sk/?p=102...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
but great. i keep going on