Ani neviem, ako dlho to trvalo- rok? Dva? Dvadsať? Čas stratil význam... Síce mi stŕpla dolná polovica tela, ale ja som sa aj tak nepohla- čo keby si ma nespoznal v dave tichých spomienok? Začala som sa báť- čo keď si zablúdil a teraz celý zúfalý nevieš nájsť cestu ku mne? Ale verila som, že to zvládneš. Vravela som si, že už by si konečne mohol prísť. Stále som bola myšlienkami pri tebe a rozmýšľala som, či ti veľmi vadilo, že som z tvojho telefónu vymazala všetky ženské mená. Tváril si sa síce nahnevane, ale bolo to len pre tvoje dobro... Pomaly som zapadala prachom a pavučinami, keď sa to stalo: Raz v noci si sa prevtelil do vankúša. Bola som od šťastia bez seba a hneď som ťa bežala vyobjímať. Spýtala som sa ťa, prečo si odišiel, ale ty si moje slová zadusil sebou. Nevadilo mi to. Hlavne, že si bol pri mne. Stále si sa na mňa usmieval. Porozprávala som ti, ako som čakala a čakala a mojím jediným spoločníkom bol Pat- už mi z neho začínalo šibať. Neviem, prečo sa to stalo, ale Pat sa po týchto slovách nekonečne urazil a začal sa so mnou hádať, že to ja som tá neznesiteľná a on, chudáčisko, ma musí trpieť. Až sa mi z toho zatočila hlava. Pat mi začal vrieskať do ucha, že tu aj tak nie si, že som si ťa vymyslela a že som blázon. Zasmiala som sa a chcela som mu dokázať opak, ale keď som sa za tebou obzrela, na posteli ležal len vankúš. Úsmev na perách mi zmizol a do očí sa mi nahrnuli slzy. Ale rýchlo som sa spamätala a opäť som zaujala pôvodnú polohu, tú, v ktorej som zotrvávala tak dlho. Pat sa mi ešte dlho vysmieval, kým mi odpustil moje neuvážené slová... Ale už sme sa pomerili. Už čakám len na teba. Každú chvíľu sa mi marí, že počujem, ako sa dvere otvárajú, ale zakaždým je to len zdanie. Tieto zvuky ma dokonca v noci budia zo spánku. Niekedy si myslím, že Pat mal pravdu a naozaj som blázon... Už by si konečne mohol prísť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
newgeneration
26. 1.januára 2010 13:04
keby mne nejaká vymazala ženské mená z telefónu...
Napíš svoj komentár