No do oka mi padla hŕstka chorľavých otrhaných žobrajúcich človiečikov na okraji cesty. Boli medzi nimi aj malé sirôtky , ktoré nepoznali teplo domova , rodičovskej lásky ba ani topánočky, ktoré ohrejú v krutej zime .Majú len staré roztrhane šľapky nič nezmohúce čo len proti slabšiemu vánku , ktoré našli niekde na ulici.
V tuhej zime som sa zadívala na jednu osôbku. Mala zlatisté vlasy , ktoré jej siahali až po štíhli pás, zopnuté špinavou zošednutou bielou stuhou. Všetko čo mala bol jeden pár ošúchaných červených lodičiek, ktoré si poctivo strážila v náručí. Chvíľu som ju pozorovala. Uprene sa dívala na ľudí v jej širokom okolí. V jednom okamihu pozorovala pekára ako sa hašterí s mlynárom o donáške muky na cely týždeň. V inom okamihu zas malých prefíkaných zlodejov , ktorí vedeli majstrovsky ukradnúť peňaženku či niečo pod zub. Potom podišla k fontáne a začala si spievať. Zasnene pohybovala lodičkami akoby napodobňovala tanec lesných víl na svitaní mesiaca. Otvorila zasnené oči a zrak jej oslepil odlesk. Pretrela si oči a išla za odleskom , ktorý sa niesol z neďaleka . Keď už bola blízko s úžasom zdvihla kovovú mincu .Znova si pretrela zaslzené oči a začala tancovať po celom námestí. Ľudia sa na ňu s úžasom pozerali ( tak ako ja ).Zlatisté vlasy sa jej trblietali na slnku sťa zlato a tie červené tak strážené lodičky už v tom čase mala na sebe. Len čo som odvrátila zrak už jej tam nebolo .
Sklamaná som si sadla na lavičku a pozorovala holúbky ako sa kŕmia otrusinkami .Ako sa tak dívam na holúbky moja „ stratená“ dievčinka sa mi zjavila rovno pred očami. Prišla ako keby niečo potrebovala. Bez slova ma chytila za ruku a ťahala niekde do neznáma. Po dlhšej chvíli konečne zastavila pri starom ošarpanom dome úprimne vám poviem „ledva stál.“ Zrazu s toho domu, ktorý mi pripadal tak zničene vyšla mladá mamička so svojim malým dieťatkom. Keď som sa na nich pozerala zostala mi zima .Zimomriavky mi prebehli takmer každým kúskom tela.
Dievča sa mlčky prizeralo a zas ma tiahla niekam do neznáma. Tento krát sme zastavili pri miestnej fare. Pred jej dvermi čakali dvaja pani v otrhaných veciach. Skryli sme sa za kríček a tajne počúvali rozhovor medzi kňazom a týmito pánmi. S tohto rozhovoru bolo rozumieť len to, že mladému kňazovi nezostavalo nič iné ako povedať: „No poďte ďalej niečo sa tu predsa nájde , ale musíte brať na vedomie že naša fara pomaly krachuje.“
Len čo dohovorili tajomne dievča sa vrátilo na námestie a konečne prehovorilo: „Pozri! “- a ukázalo na rozbehaných ľudí čo sa hmýrili po celom námestí. „ Všetci títo ľudia si ma všimli tancovať , ale keď som sedela nehybne tak sa starali len o svoje problémy. Keby sa každý poobzeral okolo seba a pomáhal ľuďom čo i len trocha nik by nebol až taký chudobný ako mamička ktorá nemala peniaze a v krutej zime nemohla ohriať ani svoje vlastné dieťa. Neboli by ľudia, ktorí nemajú čo dať svojim deťom do úst a museli žobrať na uliciach.“ Zamyslela som sa a keď som sa prebudila na tom istom nástupišti už som videla len malé dievčatko v diaľke, ktoré mi kývalo s úsmevom na tvári.
Až teraz som si uvedomila čo mi chcela povedať. A tým úsmevom mi patrne naznačila aby som túto myšlienku posielala ďalej. Týmto vás chcem poprosiť aby ste sa pozreli každý deň aspoň raz okolo seba a uvidíte koľkých ľudí môžete urobiť šťastnými len malým dobrým skutkom.
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár