Šiel som cestou, po ktorej som kráčal vždy, keď som bol s ňou...Chcel som zavrieť oči a hrať tú tajnú hru, dúfajúc, že oproti nebude nikto kráčať...zavrieť oči, len tak ísť...a jedinou métou je od lampy k lampe, nič viac... Včera som to nedokázal. Musel som cítiť vietor, vnímať šumenie vody a pozerať na tú krásu...viem, že keby som zavrel oči, bola by tma...a tej je teraz v mojom živote dosť.
Stál som pred jej oknom, tak prázdnym, bez života pretože tam ona už nie je. Odchádzal som prázdny... Po pár krokoch som sa musel vrátiť a znovu sa pozrieť, cítiť vo vnútri, že už nikdy tým oknom nebudem vchádzať dnu... V duchu som si prial, aby bola šťastná...Je to preč, ale jazvy zostanú. Už nikdy. Nikdy – slovo silné ako najsilnejšia modlitba, ktorá sa môže splniť...ak áno, je to naveky.
Stál som pred kostolom...niekde tam, vo vnútri, svietilo maličké svetielko v tme, symbol nádeje. A kdesi tam je aj lavička na mieste, kde nás nikto nevidel objímať sa...lavička s jedným prázdnym miestom. Už žiadna nádej, už žiadne svetlo v tme...
...kráčal som prázdnymi ulicami mesta a vedel som, že ju nestretnem...a vtedy som pocítil tvoj vietor, začali padať prvé kvapky dažďa do mojej tváre...
...a vtedy začali padať prvé kvapky dažďa na tvojom balkóne, cítila si ich na tvári obrátenej k oblohe...
Pri jej okne...pri kostole...v prázdnych uliciach...celý ten čas si bola so mnou...
Nerozumiem, nechápem, neviem... sú teraz ako moja modlitba. Slová, ktoré sa vpili do môjho života s jediným mottom „veď uvidíme“... Nerozumiem tomu, čo sa stalo, nerozumiem tomu, čo sa deje... Prečo musíme niekomu neskutočne ublížiť a nevidíme v tom žiadny zmysel...prečo dokážeme rúcať veci v jednej jedinej krátkej chvíli...a pritom sme ich budovali, snažili sa o ne strašné roky... Prečo musíme ublížiť niekomu, aby sme zachránili iných... Prečo nám musí byť ublížené, aby sme ich dokázali zachrániť a znovu milovať... Kam zmizne to čaro, ktoré je na začiatku...a keď nastane prázdno, hľadáme ďalej...dokedy... Bludný kruh... Neviem, nerozumiem tomu. Bojím sa chladu, svojho chladu...pretože ho rozdúchava neskutočná žiara z popola v mojom srdci...spálenisko, ruiny toho, čo sa tak dlho tvorilo... Toho, čo ona zborila a ja som nechal zničiť v jednom jedinom okamihu...
Cítim rieku...cítim, že sa musí vyliať, aby sa obnovilo zničené...aby z popola povstalo niečo nové...
Kráčal som cestou v parku, všetky tie stromy bez listov po dlhej zime, lesklé dažďom, vrhajúce dlhé večerné tiene vo svetle lámp, tak neskutočne sfarbené akoby z iného sveta... Kvapky dažďa mi padali do tváre...tebe tiež... tak ďaleko a predsa blízko... A po tom všetkom, čo sa stalo, čo sa deje, je cítiť zvláštnu úľavu...čerstvý vietor nesúci nádej. Tvoj vietor...
Od tvojich prvých slov, celý čas mám v sebe pocit teba. Tvoje koľajnice...tvojich tisíc tvárí... tvoje objatie... tvoj dotyk ruky... tvoj pohľad... tvoje slová... a nad tým všetkým mesiac, hľadiaci do tváre slnka... Nezmazateľný pocit. Viem, že rieka sa vyleje. Ty si tá rieka...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
...