Názov nedávam... 1) neviem aký... 2) nič sa mi tu nehodí...

Dnes som sa po dlhej dobe vrátila na net. Vlastne čo je to dlhá doba a čo je to návrat na net? Dve rôzne otázky a pre mňa tak blízke.

Bola som teraz niečo okolo týždňa v nemocnici. Nebolo to nič vážne, "len" mi vyberali krčné mandle. Zdalo sa to ako veľmi pokojný zákrok. Celé som to prespala, nakoľko som nemala odvahu na lokálku. Lekár sa ma pýtal, či chcem ísť lokálne alebo cez celkovú anestézu. Jasné, že som povedala celkovú.

V stredu mi sestrička povedala, že som objednaná na štvrtok ráno. Vydýchla som si. Aspoň som nemala byť tak dlho bez jedla a vody (to prečo som nesmela jesť a piť nebudem rozoberať nakoľko je to dosť ehm... nechutné?) no a prosto som si povedala, že to vydržím. Ráno na vizite sa ma pýtala lekárka, či by mi nevadilo, aby som šla ako posledná, lebo predomnou sú samé malé deti. Ja som samozrejme nemala problém. Predsa ja sa viem zaprieť ale také malé 3-ročné decko keď bude hladné, povedzte mu nejedz.

O 12tej prišla sestrička s tým, že ešte jeden chlapec a pôjdem ja. O jednej prišla s tabletkou (bližšie zvaným ako oblbovák). Odviezla ma na operačnú sálu. Tam sa so mnou ešte hodnú chvíľu bavil doktorko (bol strašne zlatý a dosť sa mi venoval - vraj som bola jeho jediná pacientka (A).

Napichli ma na infúzku, uspali, v narkóze som sa im rozosmiala (to mi povedal lekár, ale tak haluz nie?).

Dosť na tom, že za celý pobyt v hospici ma dvakrát došli pozrieť rodičovci, raz Ronka a to bolo všetko. Ale tak budiš, nejak som to tam prežila.

Teraz je 10 hodín a akosi nikto nikde. Teda. Jedine ak môj miláčik. Nejakým zázrakom som mala fakt blbú náladu. Ale fakt zlú. No stačí, že sa ozval a je mi dobre. Mám opäť úsmev na perách. On ani nevie ako na mňa pôsobí, ale budiš.

No nič to... budem sa musieť nejak inak zabaviť...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu