Čas tak rýchlo beží.
Svet sa zrazu roztiahol a čas scvrkol.
Nakladám si toho veľa na seba.
Ale až na niektoré dni kedy sa mi do školy vyslovene nechce už len pri pomyslení že zas budem s istou osobou ktorá mi napriek všetkému žerie nervy sa vždy pri ceste do školy usmievam.
Všetko je nové a aj napriek tomu akosi podvedome mám pocit že toho nového nie je zas až tak veľa.
A okrem iného som tu chcela písať aj o učení ktoré mi škola dáva že?
Hm, k tomu učeniu.
Vdaka nemu zistujem čo je skutočne pomoc a kedy pomoc škodí.
Je to zvláštne pretože si myslíme že ak človeku s niečím helfneme tak to bude mať len pozitívny účinok.
Ale v posledných dňoch zisťujem že to tak nie je.
Je určitý typ ludí, ako zisťujem ktorí si zamieňajú pomoc s otrokárstvom alebo poddanstvom a myslia si že nič na svete nie je dôležitejšie ako plniť ich priania hned do sekundy kedy ich vyslovia
Takíto ludia si vás ak im náhodou robíte osobnú asistenciu(brigáda) mýlia so slúžkou ktorá je im k dispozícii 24 hodín denne,vie lietať,je superman pretože jej nerobí problém niesť asi 4kg tašku v jednej ruke a držať celú váhu ich tela v druhej ruke, sleduje ich každú sekundu a nič pre nu nie je dôležitešie ako napr. dvíhať ceruzku ktorú 20 x náročky zhodia na zem,alebo opakovať vety prednášajúceho a je im fuk že vy pri tom stratíte polku prednášky.
A snažia sa pripútať si vás silou mocou k sebe.
A tak som nad tým uvažovala.
Prečo by som mala okolo takejto osoby chodiť po špičkách a správať sa k nej ako ku kráľovnej zo sábi?
Povedala som si dosť a začala sa správať ako ku seberovnej. Pomáhať len v nevyhnutných prípadoch.
A zrazu som dostala vynadané že vybuchujem ked takáto osoba príde nepripravená a neustále čumákuje do papiera ktorý bol zaslaný ako príloha v maili ktorý iste musela čítať inak by na tom mieste nebola kedže bolo ohlásené mailom,že ignorujem a nevšímam si.
Vstúpil do mňa jed.
Ale potom som uvažovala.Možno má pravdu,posledné dni som vždy rozbehaná kade tade.
Ale aj tak ked bolo skutočne treba pomôcť bola som tam alebo som sa uistila že je tam niekto kto jej môže pomôcť a dohodla to s ním.
Ale aj tak je moje presvedčenie správať sa ako ku seberovnej správne?
Neprehánam to?
Ale prečo by malo byť s takouto osobou zaobchádzané typom tuto máš toto toto a hento a toto tu si musíš spraviť takto a takto a predvídať že takáto osoba príde nepripravená a tlačiť všetky materiály za ňu?
Ja predsa nebudem s touto osobou stále a ani nie som milionárka aby som každý deň sedela v cukrárni a zabíjala čas ktorý potrebujem venovať učeniu.
Je to náročnejšie ako som myslela.
Teraz to uznávam.
A zároveň do mna vstupuje pomaličky nenávisť a zlosť.
Pretože info ktoré som dostala pred tým než som túto brigádu vzala boli úmyselne klamné a z občasnej pomoci sa začína stávať celodenná práca a sledovanie a tŕpnutie čo daná osoba zas vyšpekuluje a či stihnem prísť načas na prednášku.
A obrovská zlosť ked daná osoba spraví niečo čo mi vadí a začne sa mi smiať do tváre. Alebo ked na mna tá osoba tlemiac sa na celé ústa z ani nie 10 cm vzdialenosti 2 minúty v kuse čumí počas prednášky.
Chytá ma zlosť a tak si uvedomujem že pomoc má veľa tvárí a nie vždy je pomoc pomocou.
Je pomoc ktorá pomáha a pomáhajúci má dobrý pocit.
Je pomoc ktorá pomáha a pomáhajúci je unavený.
A je pomoc ktorá skutočne nepomáha a ničí toho kto ju prijíma napriek tomu že on to ako pomoc vníma.Ale hlavne ničí pomáhajúceho.
Tento posledný typ prežívam teraz ja.
Daná osoba skúša koľko toho vydržím a usiluje sa zničiť mi nervy.
Je to ako pomsta za niečo čo som možno spravila ale neviem o tom.
A možno som hnusná ale pravda bolí častokrát.
Zatial som tej osobe povedala zopár výhrad.
Až stratím nervy a buchnem jak černobyl poviem je skutočne čo si o nej myslím.
V tom momente si myslím že ma znenávidí na celý život.
Ale v tej chvíli mi to bude jedno.
V neskoršom živote mi to možno jedno nebude ak sa mi postará o posranú budúcnosť.
Ale čo.
Ja som predsa podpísala osobnú asistenciu,nie prácu slúžky a dozorkyne.
A tak ma učenie školy naučilo že nie všetka pomoc a nie všetci ludia sú ok.
Aj ked musím priznať že takého človeka ako je daná osoba som ešte nestretla.
A to som stretla už mnoho ludí a zažila veľa pováh.
Možno to nechápem.Dopad choroby na danú osobu.
Ale je veľa ludí s takou istou chorobou a ani raz swom sa nestretla s tým že by sa k ostatným správali ako táto osoba.
Dám jej cennú lekciu do života ak jej to objasním?
Neviem.
Ale jedno viem moje nervy to do prasknutia a odhalenia jej celého môjho názoru o nej nemajú daleko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár