Kedysi bol maliar. Mal obrovský ateliér s výhľadom na svoj druhý obrovský ateliér. V jednom ateliéri maľoval červenou a v druhom ešte červenšou. Mal krásnu manželku Helenu a krásnu dcérku, tiež Helenu. V jeden slnečný deň, keď jeho manželka odprevádzala dcérku do školy, obe Heleny uniesli veľké zakomplexované pelikány. Maliar sa ich snažil nájsť, ale nepodarilo sa mu to. Upadol do silnej depresie a pocit beznádeje ho doviedol až k odcudzeniu od celého sveta. Rozhodol sa, že spácha samovraždu, ale ešte predtým, namaľuje svoju manželku a dcérku. Sadol si pred biely výkres a zrazu si nevedel ich tváre predstaviť. Nedokázal si spomenúť. Ten obraz sa snažil namaľovať štyridsaťtri rokov, ale nikdy na ňom neurobil ani čiarku. Pocit samoty, beznádeje a zabúdania z neho vysal všetku farbu, ktorá sa vpila do bieleho obrazu. Ten obraz sa stal niečím, čo zhmotňuje tie najbolestnejšie a najintímnejšie spomienky na niekoho, kto zomrel. Až keď sa stal Čiernobielym starcom, v bielom obraze uvidel ich tváre. Nádherné a také, aké boli naposledy, keď spolu raňajkovali v tráve a modelovali oblaky z cukrovej vaty, ktorá popadala zo stromov.
„Teraz už môžem umrieť.“ Začal a ťažko si vydýchol. Bolo mi ho ľúto, chcela som ho objať a povedať mu, že na tomto svete nie je sám, ale ani jeden z nás by tomu neuveril.Naozaj
som mu chcela pomôcť a aspoň niečo povzbudivé povedať.Asi po prvýkrát v živote mal snahu urobiť niečo pre niekoho, nie len pre seba. Potom som dostala úžasný nápad. Poslala som ho do izby č.403. Chvíľu som stála na chodbe a pozorovala jeho pomalé a nesmelé kroky,ale nakoniec vošiel dovnútra.
Umrela. Pred dvormi rokmi. Bola to autonehoda.
Pršalo a starec nemal dáždnik. Strašne mu chýbala...
Zapálil by si, prebehlo mu mysľou. Iba škoda, že už tri mesiace nefajčí. Siahol pravou rukou do vrecka a vytiahol škatuľku cigariet a zápalky. Myslel , že už prestal. Pripálil si cigaretu a modrý dym plachtil olejovým povetrím. Krúžky utkané z dymu sa
prelievali pomedzi jeho pery a praskali na stenách. Z jednej izby vzápätí vyšla
obrovská cigareta v čiernych lakovkách a tvárou tesne pod dymiacim sa uhlíkom. Bola o niečo vyššia ako on a kolíšucím krokom zo strany na stranu sa blížila k nemu s nekompromisným výrazom.Zastala pri ňom a chvíľu zlostne pozerala.
„Fajčenie vážne škodí vám a ostatným okolo vás.“ Okríkla ho.Potom ju v jej tabakovej mysli napadlo,že to nie je dostatočne motivujúca veta a jej sebavedomí pohľad na chvíľu zakolísal. Pár sekúnd premýšľala a občas hodila naňho skúmavý pohľad,či ju ešte stále berie vážne.Po chvíli zdvihla obočie a potešila sa. „Fajčenie spôsobuje impotenciu a môže zabíjať.“ Dlhou bielou papierovou rukou mu schmatla horiacu cigaretu ktorú stískal medzi prstami, hodila ju na zem a osemkrát po nej nervózne dupla pravou čiernou lakovkou. Víťazne sa zahľadela a potom kolíšucim krokom zo strany na stranu odišla.
Prešlo asi desať minút a on tam stál s otvorenými ústami na chodbe
a premýšľal nad predchádzajúcim incidentom, keď jeho pohľad pristál na Čiernobielom starcovi prichádzajúcom z izby č.403. Bol to opäť ten maliar, ktorý má obrovský ateliér, z ktorého má výhľad na svoj ďalší obrovský ateliér a dve milované a milujúce Heleny. Podišiel ku mne a podal mi do rúk biely obraz so slovami, že ho už viac nepotrebuje. Zložil si klobúk z hlavy a hlboko sa mi uklonil. Potom sa usmial, nasadil si klobúk a vykročil po chodbe smerom ku schodisku. Asi už tiež starnem, ale prepadol ma zvláštny pocit zadosťučinenia. Šťastnú cestu, starček...
Stála som tam a ešte chvíľu som ticho sledovala modrú oblohu na ktorej sa pomaly strácali starcove kroky.Potom som si všimla biely obraz ktorý som zvierala v rukách.
Chytila som ho do oboch dlaní a zdvihla na úroven svojej tváre. Pozorne som sledovala bielu plochu ohraničenú tenkým čiernym rámom ale nič sa nestalo.Jeden. Dva. Tri...V obraze sa zrazu zjavila moja tvár, ktorá na mňa s mojimi zelenými očami uprene hľadela.Potom sa široko usmiala a mna prepadla panika,dlane sa mi zacali triasť a obraz mi spadol na zem.Bol celý biely...čistý,nepomaľovaný
POZNÁMKA AUTORA:...Tomy ty si už čítal a naozaj ma mrzí,že si z toho nič nemal ,ale to bude asi tým že nebola streda ...
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
dreamagall
22. 10.októbra 2008 18:12
Nepochopila som a ani sa nesnažila pochopiť ale dosť dobré to bolo, a zaujímavé
4
nemozes ani v najmensom vediet,ani len namatkovo tusit,co z toho Tomy vtedy mal
6
ja ti neviem, fascinujú ma veci, ktoré na prvý krát nepochopím, a môžem o nich premýšľať a dúfať, že ich niekedy pochopím
ty máš neuveriteľnú schopnosť nútiť ma rozmýšľať
a píšeš úžasne, keby som i ja tak vedela...
ty máš neuveriteľnú schopnosť nútiť ma rozmýšľať
a píšeš úžasne, keby som i ja tak vedela...
7
...modelovali oblaky z cukrovej vaty, ktorá popadala zo stromov...
...modrý dym plachtil olejovým povetrím...
nestáva sa často, že by som niečo čítala dvakrát
nemôžem povedať, že by som teraz vedela, čo tým chcel autor povedať, ale i tak je to krásne
...modrý dym plachtil olejovým povetrím...
nestáva sa často, že by som niečo čítala dvakrát
nemôžem povedať, že by som teraz vedela, čo tým chcel autor povedať, ale i tak je to krásne
10
ja len.. preco zrovna osemkrat? paradne formulovanie viet
Napíš svoj komentár