ďaleká je ešte cesta a ešte veľa mi treba
chápať, žiť a prežívať.
Nestačí čo doteraz prebieha mi hlavou,
že neustále premýšľam nad spomienkou,
čo nedáva mi spať.
Oči otvorené a predsa v nich nič nieje
len za nimi beží film, ktorý stále sa chveje
slzami tisnúcimi sa von.
A pritom nedeje sa nič, čo malo by tak bolieť
len náznak, pocit, domnienka vie v okamihu zovrieť
vo vnútri seba ten ston.
Viem, že nie som človek akého by ste chceli
aj to, že veľa vecí ste pri mne nesmeli
povedať nahlas a zreteľne.
Lenže už iné je vnútro, čo vlastní táto schránka
a chce povedať viac než pustí ma moja sánka
zbabelá, ktorá mlčí stabilne.
A tak len vypovedám malú pravdu o tom,
že už nie som v kruhu ohraničená plotom
ale mám miesto okolo seba.
V ňom striedajú sa duše, ktoré tam ostávajú navždy
ale stále je tam veľa miesta, v ktorom by každý
chcel mať kúsok vnútra s teba.
Myslím, že ďaleko mám seba a preto ďaleká je cesta,
kým prežijem život s pochopením a že s úprimného gesta
spoznám môj ďaleký malý domov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár