„A z vášho dychu
pálčivosť sála toľká, že až volá,
aby som náhle, ako bez rozvahy
na rty vám priložil bozk jeden vlahý.“
Keď som dočítala posledný riadok nechápala som. Nechápala som či sa mi sníval. Alebo som si to zle prečítala? Tak som sa rozhodla, že si to prečítam znovu.
Áno, dobre som to prečítala. Ale podpísaní nie je nikto. To si snáď zo mňa niekto naozaj robí žarty? Prečo tam nie je aspoň podpis? Dobre nebudem to brať vážne. Proste sa niekto nudil.
Rozhodla som sa a strčila si papierik do vrecka od minisukne. Otvorila som skrinku. Ešte stále som nevnímala svet okolo. Bola som vyvedená z mieri. Vkladala som si knihy do skrinky a zrazu mi niekto zakryl oči. A spýtal sa „kto som“?
Samozrejme bola to Emili jej hlas by som spoznala aj keby som bola hluchá. To dnešné „prekvapko“ mi nejako pokazilo náladu takže som nemala chuť hrať sa s ňou. Preto som jej hneď odpovedala.
-„ Si to ty Emili. Keď chceš niekoho takto prekvapiť tak sa mu neprihováraj.“ Povedala som jej trošku drzo. Zatvárila sa smutne a urazene. Preto ma moje slová začali hneď mrzieť. No neospravedlnila som sa.
-„ Okey Rose vidím, že si sa dnes nevyspala“
-„Áno aj to je pravda. Počuj Em? Nepísala si mi nejaký „odkaz“? Spýtala som sa pretože ma napadlo, že mi chcela asi zdvihnúť náladu.
-„ Odkaz?“ zatvárila sa zmätene. „neviem o tom, že by som ti niečo posielala.“ A v tom momente ako to vyslovila. Na tvári sa jej odrazilo, že ju práve niečo napadlo. „počkať, počkať. Tebe prišiel nejaký odkaz? Od koho? Aký?“
No a máme to tu. Čo jej poviem? Nemôžem jej ho dať prečítať. Ona ma veľmi bujnú fantáziu. Pomyslela som si.
-„ Nie, nie, žiadny mi neprišiel. Len som si myslela, že mi niečo pošleš. Poďme do triedy za chvíľku bude zvoniť.“ Zahovorila som to a pobrala sa do triedy.
Po ceste do mňa ešte húkala, či som si istá a podobné veci. No nakoniec to zaklincovala otázkou, či sa teším na matiku? V tom momente ma napadlo, že dnes máme matiku prvú. Mala som chuť obrátiť sa na opätku a zdubkať. Myslela som, že sa mi to snáď asi sníva. Nechápem ako som mohla zabudnúť na to, že sním mam hodinu. Ja som asi fakt strašne mimo z toho odkazu.
Keď Emili videla ako sa tvárim. Okamžite ma chytila za lakeť a začala ťahať do triedy zo slovami „ nie nie moja malá, tak toto nie. Pekne pôjdeš dnu.“
Vliekla ma do triedy a ja som mala chuť sa od zúfalstva rozplakať. No nič iné ako zdvihnúť hlavu a prijať to čo mi osud zase nadelil nezostávalo. Veď ma to raz musí prejsť ak sním mam mať ešte 2 roky matiku. Sadli sme si na naše obvyklé miesta a čakali. Cítila som sa ako pred popravou. Prinajmenšom ako pred skokom z mosta.
Sľúbila som si, že ho budem ignorovať, nedám sa vyviesť z mieri kvôli nejakému chlapovi. Veď je taký ako každý iný. Musím sa spamätať. To zvládnem je to len jedna hodina. Proste nebudem vnímať jeho osobu.
Omieľala som si tieto slová v hlave asi ešte 5 minút kým nevstúpil do triedy. Pohľad som mala upretý na lavicu a len tak bezmyšlienkovite som si kreslila na lavicu. Samozrejme Emili si nemohla odpustiť aby do mňa nedrgala. Drgla do mňa asi 5 krát a zakaždým keď som to odignorovala stupňovala na sile. Už ma začalo pekelne bolieť rameno. Posledný krát do mňa tak vrazila lakťom, až som od bolesti vykríkla.
Tak ako som bola do teraz neviditeľná. Tak na mňa teraz každý v miestnosti upieral zrak. Cítila som sa neskutočne trápne. Samozrejme som automaticky zdvihla zrak. A moje oči si vyhľadali to po čom srdce prahlo. Jeho oči. Upieral ich samozrejme tiež na mňa. Mal taký hypnotizujúci pohľad až sa mi tomu nechcelo veriť. V očiach som mu videla starosť a obavu. Napadlo ma, že ho možno vystrašil môj vresk. No potom som to okamžite zamietla. No keď pristúpil bližšie k mojej lavici a prehovoril prestala som váhať o tom či sa bál o mňa.
-„ Rose si v poriadku? Čo ťa bolí?“ keď vyslovil moje meno zdalo sa mi ako by som sa práve skočila z vodopádu. Ten pocit slobody a vzrušenia ma celú opantal ledva som sa zmohla na slovo. Počula som len to ako sa Emili chichoce. Keďže som bola omámená a ešte stále som mu neodpovedala. Znovu ma oslovil.
-„Rose?“ díval sa na mňa tými krásne zelenými očami ktoré mali farbu trávy posiatu rosou.
Zmohla som sa len na to že som si niečo zamrmlala popod nos a dúfala som, že to počuje.
-„ Nie nič mi nie je, to bol len taký moment.“ Hneď ako som to vyslovila vyčaril na ústach krásny šibalský úsmev. Niečo tak krásne a provokatívne som asi v živote nevidela. Zase ma chytali mdloby a zalieval pot.
Hodinu som potom prežila už bez ďalších trapasov. Začo som bola vďačná aj sebe aj Emili, že už do mňa nerýpala. Už sa neodvážila. Celú hodinu potom incidente sedela ako päť peňazí a ani slovka na viac nepovedala. Ku koncu hodiny som ešte zazrela ako sa na mňa ON usmieva. Hneď ako som to zbadala otočila som hlavu. Zase mam halucinácie. Chcela som sa presvedčiť či naozaj tak som sa znovu pozrela jeho smerom. Bol otočený chrbtom a písal na tabuľu.
No fajn aspoň máme výhľad na iné tiež dosť zaujímavé veci. Pomyslela som si a očami zablúdila k jeho zadku. Musela som si vzdychnúť. Dnes mal oblečené rifle a vyzeral v nich naozaj geniálne ale aký mal v nich zadok tak to sa nedalo ani opísať. Musela som sa ovládať aby som sa nerozbehla a nevyskúšala si tvrdosť jeho vypracovaného zadku. Pri tejto myšlienke som si musela zahryznúť do pery. Auu do prčic to bolelo. Nemusela som byť až taká drsná sama k sebe. Ale, áno musela. Spamätaj sa je to tvoj učiteľ.
Hovorila som si a začína som sa cítiť ako taký schizofrenik.
Zazvonilo a ja som bola oslobodená od tohto slastného týrania. Emili mi oznámila, že niekam musí ísť a tak som šla ku svojej skrinke. Kým som sa tam došmochtala trvalo mi to dosť dlho.
Keď som prišla k nej a uvidela na nej ďalší odkaz v tej istej farbe a aj tej istej veľkosti. Myslela som si, že sa mi sníva. Nesmelo som po ňom načiahla ruku a odlepila ho od skrinky. Otvorila som ho a znovu som neverila vlastným očiam. Stálo v ňom...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
tooniickaaa
26. 2.febuára 2011 18:37
rýýchlo pokračovanié jooj trz nebudem spaáť kvôli tomu, čo sa v ňom písalo...
Napíš svoj komentár