Vás obsypať chcem lupeňmi bozkov
a nosiť Vás na rukách.“
Neverím, ne-ve-rím. Toto je už dnes druhý? Fakt sa mi to len nesníva? Čo ak si zo mňa niekto naozaj robí srandu? Ale prečo by to robil dva krát za deň? Buď je ten človek taký chorý alebo si zo mňa nikto nerobí srandu a JA naozaj dostávam anonimi. Tak tomuto sa mi vážne nechce veriť. Prečo sa ten človek aspoň nepodpíše. A to čo píše... Ťažko sa mi verí, že by som naozaj na niekoho takto pôsobila. Musí mal ale umelecké cítenie teda aspoň poznať básne keď ich sám píše. Zaujímavé nezdá sa mi, že by sme niekoho takého na škole mali.
Strčila som si ďalší lístok do vrecka, zabuchla skrinku a rozhodla som sa, že na druhú hodinu nepôjdem. Zazvonilo a ja som šla na záchod. Umyla som si ruky a opláchla tvár. Zahľadela som sa na seba do zrkadla.
Upravila som si vlasy a pobrala sa sadnúť si k bufetu. Bez hodiny dejepisu sa zaobídem.
Kúpila som si džús a nejaké celozrnné pečivo. Sadla som si a pomaly si z neho odštipkávala. Začínala som sa príšerne nudiť. Začala som uvažovať skade budem mať ospravedlnenku. Ale to zvládnem napísať aj ja na jednu hodinu. Proste som sa necítila dobre. A to nebudem musieť ani klamať. Pretože sa naozaj necítim najlepšie.
Zo snenia ma zobudil JEHO hlas.
-„Rosemary, ste to vy?“ Až ma zamrazilo keď som ho počula.
To snáď nie je možné. Prečo ja mám takéto šťastie. A prečo práve ON.(Dimitri, pri tom mene sa vo mne všetko prebúdza. V živote som krajšie meno nepočula.) Nezabudni urobiť ďalší trapas. Pomyslela som si. Otočila som sa a odpovedala.
-„ emm...Dobrý deň pán profesor“ šibalsky som sa pousmiala.
-„Rose nemáte mať náhodou hodinu?“ spýtal sa ma podozrievavo.
-„ emm áno mala, ale necítim sa najlepšie tak som ju radšej vynechala a zašla si niečo kúpiť a najesť sa.“ rýchlo som sa vyhovorila. Videla som mu v očiach, že ma prekukol. No len sa nežne usmial. Ten úsmev bol taký nežný a taký hraví, až ma striaslo. Začal sa približovať k môjmu stolu. Obávala som sa čo nastane. Tak som od nervozity začala znovu obhrýzať pečivo. Prisadol si. Rovno oproti mňa. Ako by nič. Upieral na mňa pohľad a stále sa tak nežne usmieval. Bola som ako v tranze. Nevedela som čo mám robiť. Čo nastane? Koniec sveta? Začiatok života? Zosypem sa? Roztrasiem sa? Urobím ďalší trapas?
Nie všetky tieto veci som v okamihu ako som si ich pomyslela zamietla! Je to len obyčajný človek. Normálny profesor. Normálny chlap. Dobre možno má trošku krajšie oči. A možno aj krajší úsmev. A Možno.. Bož-é-é-é-é. Je taký úžasný. Proste dokonalosť sama o seba. Umelecké dielo.
Okey Rose. Okamžite sa ukľudni. Prestaň sa správať ako decko a vzchop sa. Sedí oproti teba. A díva sa. Čo? Čo? Ešte stále sa díva?.. Kľud, dýchaj! Dobre, nádych, výdych...
-„Rose nie ste vy nejako často chorá? Teda cítite sa dosť často zle, nie?“ spýtal sa.
-„Nie prvý krát mi len klesol tlak. A dnes som bola len hladná.“ Povedala som a usmiala sa.
-„Dobre Rose, som rád, že vám nič nie je. Ale ak by sa to opakovalo asi by ste mali navštíviť lekárku. Len pre vaše dobro.“ Dopovedal a usmial sa.
-„ Nemyslím, že mi ešte bude zle. Ale ak áno určite sa ozvem doktorke.“ Povedala som a pokývala hlavou na súhlas.
Po chvíľke mlčania som mala pocit ako by sa uvoľnil. Sadol si tak aby mu bolo pohodlne.
-„ A ako sa máte Rose?“ povedal a mierne zdvihol kútiky.
-„ Ďakujem, mám sa fajn. Prosím vás mohli by ste mi nevykať?„ spýtala som sa a na slovo „nevykať“ som dala dôraz.
-„Aha dobre ako si želáš.“ Povedal a usmial sa. Postavil sa a pristúpil ku mne. Netušila som čo sa deje. Týčil sa nad mojím telom a ja som netušila či sa mám postaviť tiež alebo mam ostať sedieť. Keď som sa na neho skúmavo pozrela. Zasmial sa.
-„Em aha, dobre. Povedala si, že ti nemám vykať. Tak si s tebou idem potykať.“ Povedal a znovu sa šibalsky usmial. Vyvalila som na neho nechápavo oči. A on sa len zasmial. Chytil ma za ruky a postavil. Ostala som stáť asi 10 centimetrov od jeho tela. Prisahala by som, že cítim jeho teplo. Znovu mi podal ruku a povedal.
-„ Hm..Tak ja som Dimitri. Samozrejme na hodine pán profesor ale inak kľudne Dimitri. Strašne mi prekáža keď mi študenti ktorý sú odo mňa o pár rokov mladší vykajú. Teší ma Rose.“ Povedal a usmial sa.
-„ em....em...hm..aj mňa teší.. Dimitri.“ Povedala som a usmiala sa. Cítila som sa trápne a on to asi videl. No neprekážalo mu to pretože sa nahol. A pobozkal ma na obe líca.
Tak a toto ma totálne odrovnalo. Cítila som jeho hladké a mäkké pery ako sa ma dotýkajú. Cítila som jeho vôňu. Počula jeho dych na svojej pokožke. Bol to neskutočný moment.
Ostala som tam stáť ako obarená a ani som nežmurkla. Zohol sa aby mi videl do oči a povedal.
-„prepáč asi som ťa mierne zaskočil“ v očiach som mu videla naozaj obavy.
-„hm...no áno to ste.. si ma teda vážne zaskočil.“ Povedala som a trošku sa uvolnila.
-„Som rád, že už je to v pohode. Musíš ma ospravedlniť ale vzdialim sa. Mám ešte nejaké povinnosti.“ Povedal, žmurkol na mňa a usmial sa.
-„Samozrejme. Dovidenia.“ Povedala som a uvažovala či som mu práve vykala alebo tykala. A či ho to nepobúri. No on sa len usmial a odzdravil sa mi.
-„ Ahoj Rose, ďakujem za konverzáciu. Vidíme sa.“ Povedal a zakýval mi pretože už kráčal preč....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zeriavka
26. 4.apríla 2011 00:54
pekné dobrý ťah..ten mladý učiteľ
Napíš svoj komentár