Nie nesnívalo, ešte stále cítim jeho pery na mojich lícach, počujem jeho mierny smiech, vidím jeho krásne oči, cítim jeho vôňu a teplo ktoré sálalo z jeho tela. Vedela by som ak by sa mi to snívalo.
Počkať, počkať takže ja si s ním akože tykám? To vážne? A on ma skutočne pobozkal na líca? Chlap ktorý je stvorený na lámanie ženských sŕdc ma práve pobozkal. Okey bolo to len na líce ale aj tak. Asi sa rozpliniem.
Pokrútil som hlavou nad tým čo mi zase behá po rozume, postavila sa zo stoličky a rozhodla som sa, že si pôjdem niečo prečítať do knižnice.
Po ceste do knižnice som uvažovala čo si pozriem. Asi si zoberiem nejaké staré romány alebo nejakú literatúru na rozvoj osobnosti. Vošla som do knižnice. Usmievala sa tam na mňa taká stará, milá pani. Pozdravila som ju a vykročila k regálom s knihami. Našla som si oddelenie románov.
Začala som prstami prechádzať po knihách ktoré boli v regáloch. Zrazu som narazila na knihu ktorá vyčnievala. Zaujala ma. Zobrala som si ju do rúk a prečítala názov. Bol to nový román. Milenec snov od Sherrilyn Kenyon. Otvorila som ju a nalistovala si pár strán. Ako prvá sa mi ponúkla 87 strana. Bol tam vložený papierik. Neveril som vlastným očiam. Bolo tam napísané moje meno.
-Vedel som, že sem prídeš moja sladká Rosemary...“
„Máš nádherné vlasy tmavé ako krv. Mäkké a husté.
Vlasy, do akých si muž chce ponoriť tvár, aby ich mohol ovoniavať.
Máš zmyselné pery ktoré vyzerajú ako by prahli po bozkoch.
Keď sa ťa dotknem moje telo je v plameni.
Milujem tvoj hlas a milujem tvoju vôňu.“
Keď som to dočítala nechcelo sa mi veriť. Ako je toto možné? „dotkne sa môjho tela“? to čo má znamenať. „miluje moju vôňu“? Tak teraz už naozaj neviem či si robí niekto vtipy alebo ako? Žeby som toho človeka poznala? Vážne by to mohla byť taká náhoda?
Začala som uvažovať nad tým kto sa ma za posledný čas dotýkal a mohol by „cítiť moju vôňu“.
DIMITRI. To jediné meno ma napadalo. Nič iné ma nenapadlo. Žiadny iný chlap sa ma okrem neho za posledný pol rok ani nedotkol. Ale toto by mi on nepísal to nie je možné.
Po prvé je to môj profesor, zbláznená som tu do neho ja nie naopak.
Po druhé určite nemohol mať ani tušenia, že idem sem. Veď pred pár minútami som to ani sama netušila.
Po tretie išiel si niečo vybaviť. Takýchto dôvodov by tu bolo ďalší tucet. Ale najdôležitejší je ten že to ON nemôže BYŤ!!!
Za dnešný deň teda za 2-3 hodiny je to už 3 anonim a je asi od jednej a tej istej osoby, pretože je na takom istom papieri s takým istým písmom.
Ale na takéto „vyznávanie lásky“ som naozaj nikdy nebola zvyknutá. A dovolím si pochybovať o tom či na to nejaká žena aj je zvyknutá. Ale stále mi nejde do hlavy ako tá osoba vedela, že si zoberiem práve túto knihu a, že to bude práve ja? Okey tá kniha vyčnievala tak to možno bolo nastražené. No mohol si ju zobrať a prečítať hocikto.
Z tuhého uvažovania ma prebudilo zvonenie. Rýchlo som sa pozbierala a povedala si, že tú knihu si prečítam. Vzala som ju a pobrala sa späť ku triede.
Keď som prichádzala Emili stála pri dverách a dívala sa ako kráčal. Keď som prišla bližšie hneď na mňa spustila.
-„Rose kde si do čerta bola? Prečo si nešla na dejepis?“ spýtala sa a pozrela na mňa spýtavo.
-„Em nebolo mi dobre tak som si šla do bufetu niečo kúpiť a zjesť to. Veď dejepis mi nie je taký potrebný.“ Zahovárala som to.
-„Ách a prečo si ma nevzala zo sebou? Stačilo povedať a šla by som, to vie.“ Pozrela na mňa smutne.
-„Nechcela som aby si vymeškávala aj ty. A bolo by to nápadné.“ Povedala som jej úplne vážne.
-„No veď áno ale to už by bol potom môj problém. Dobre nebavme sa už o tom. Čo to máš v ruke?“ prešla pohľadom ku knihe ktorú som zvierala v ruke.
-„Ale zaskočia som si aj do knižnice. A táto kniha sa mi tam sama ponúkla“. Hneď ako som to vyslovila, začala si ma skúmavo prehliadať. Prišla som si ako keby sa na mňa dívala matka.
Zvyšné hodiny v škole prešli a ja som sa ani nenazdala a už som kráčala domov. Dnes som šla pešo. Ešte stále mi nechce mama dať auto a otec bude dnes dlhšie v robote.
Nevadilo mi to aspoň sa prejdem. Nemám to až tak ďaleko. Kráčala som po chodníku v mestskom parku. Dnes bol krásny teplý deň. Vánok mi ovieval tvár. Bol to pekný pocit. Bolo počuť spev vtákov a cítiť vôňu kvetov.
Dala som si na oči slnečné okuliare. Kráčala som a kráčala. V diaľke som zazrela nejakého muža pod stromom na deke. Len tak tam sedel a niečo si písal. Zaujalo ma to a tak som sa tam dívala. Ako som prichádzala stále bližšie. Mala som pocit, že ho poznám...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
luna13
3. 3.marca 2011 14:43
hm...som zvedavá kto to je
Napíš svoj komentár