-„ahoj“ povedala som potichúčky.
-„Dobrý deň“ odzdravil ma sucho a povýšenecky.
Nechal otvorené dvere a vrátil sa ku svojmu stolu. Stála som ta v tých dverách ako taká socha. Nevedela som či môžem isť dnu alebo nie. A bola som ešte stále hotová s toho akým tónom sa mi pozdravil.
-„ Smiem ísť dnu?“ spýtala som sa jemne. Otočil sa a tvrdo sa na mňa pozrel.
-„ Potrebujete niečo slečna Mongomeriová?“ Znovu použil ten odporný tón. Začínalo to vo mne vrieť. Nič som neurobila aby sa so mnou takýmto tónom bavil. A ešte k tomu mi odpovedať tak arogantne. Tak toto nie. Aj ja viem byť mrcha.
-„ Ďakujem, áno potrebovala by som niečo.“ Nečakala som na jeho dovolenie. Vstúpila som dnu a zavrela za sebou dvere. Nečakal to. Skúmavo sa na mňa pozrel. Asi neveril, že som niečoho takého schopná. Tak to ma ešte nepoznáš zlatko. Arogantne som sa na neho usmiala.
-„ Tak čo by si potrebovala?“ Pozeral sa na mňa a čakal čo poviem. Prešla som sa k jeho oknu. Zastala som a dívala sa. Popritom som uvažovala ako začať. Cítila som jeho pohľad na mojom chrbte. Bolo to nepríjemné. Otočila som sa k nemu čelom. Keď som sa na neho pozrela stále sa na mňa díval. Skúmal ma očami. Prechádzal pohľadom po mojich odhalených nohách až hore k výstrihu. Znervóznela som. Stále sa díval ako by mu ani nedošlo, že som sa už otočila a vidím ho. Predsa mi asi vyšiel ten môj zámer. Zapáčiť sa mu. Pri tejto myšlienke som sa pousmiala. Ako by si to všimol pretože ho to „zobudilo“ a pozrel sa mi do tváre.
-„Prišla som ťa len pozrieť, spýtať sa ako sa máš a či si včera prišiel v poriadku?“ povedala som mu už trošku vľúdnejšie. Udivene sa na mňa pozrel. Začínala som mať pocit, že čaká na to kedy poviem, že si s neho robím žarty.
-„Ďakujem mam sa dobre. Ako vidíš nič sa mi včera po ceste nestalo.“ Odpovedal mi chladne. Až ma to zabolelo. Nepáčil sa mi tento jeho prístup ku mne. A už ma s tým štve.
-„A čože si dnes ku mne taký „prívetiví“? spravila som ti niečo?“ spýtala som sa ho z malou dušičkou. Zahľadel sa na mňa skúmavo. Čakala som čo príde.
-„Rozprávam sa s tebou, tak ako sa má rozprávať profesor zo študentkou.“ Znovu mi odpovedal tak strašne chladne. Začína ma vytáčať.
-„Aha. Dobre a mohli by ste ma prosím vás informovať kedy to dosiahlo takúto profesionálnu úroveň, pán profesor?!“ povedala som vytočene a zazrela na neho.
-„Od kedy som sa dal oklamať mladej študentke. Slečna Mongomeriová.“ Odpovedal mi povýšenecky.
-„Prosím? Akože oklamať? To si ako myslel? Kedy som ťa ja oklamala?“ spýtala som sa ho neveriacky. Pozrel sa na mňa pobavene.
-„To nemyslíš vážne. Ideš si tu zo mňa naďalej robiť dobrí deň? Prepáč ale toto naozaj nemám chuť počúvať.“ Povedal. Postavil sa a kráčal ku dverám. Tak toto nie môj zlatý mňa vyhadzovať nikto z nikadiaľ nebude.
-„Ty si strašný paranoik. A pokritec. Nechápem ako som ti mohla veriť tie tvoje rečičky?“ povedala som a mala som slzy na krajíčku.
-„Prosím? Ja snáď zle počujem. Ty hovoríš mne, že ja som pokritec? Veď to ty si tá čo mi najprv rozpráva, že jej nemám hovoriť pekné veci lebo ti to pripomína zlú minulosť. Hráš sa na neviniatko, keď sa ťa dotknem tak sa chveješ. A na druhý deň už si veselo vykračuješ z iným.“ Povedal a v očiach som mu videla strašnú bolesť. Nechápala som ako si môže myslieť, že som to len hrala. Rozplakala som sa.
-„Ako mi môžeš toto povedať? Ako si môžeš myslieť, že by som ťa takto klamala? Že som to hrala? A Mike je len dávny kamarát, len sa pristavil a potom mi nechcel dať pokoj tak so mnou išiel dnu do školy. To je všetko. Je mi totálne ukradnutý. A ja sa ti tu nemám čo spovedať!!“ povedala som a utrela si slzy ktoré sa nedali zastaviť.
-„Áno máš pravdu nemáš sa mi čo spovedať. Veď načo by si sa mi aj spovedala. Veď som len jeden z tvojich mnohých. To by si sa musela spovedať všetkým.“ Povedal jedovato.
Tak ale toto už prehnal. Toto si ku mne dovoľovať nikto nebude. Stačilo.
Pristúpila som k nemu bližšie. Delilo ma od jeho teplého tela asi 15 centimetrov.
-„Ako sa opovažuješ takto sa so mnou rozprávať? Ty jeden pokritecký hajzel.“ Kričala som. Vystrela som ruku a vylepila mu najsilnejšiu facku akú som dokázala. Nečakal to. Vypleštil na mňa oči.
-„To bolo posledný krát čo si sa so mnou takto rozprával. Je ti to jasne? A je mi jedno že si starší a že si môj profesor. Môžeš byť aj sám pápež keď chceš. Ale toto si dovoľovať nebudeš.“ Dopovedala som mu rázne.
Schmatol ma za obe ruky a pritlačil o stenu...
Blog
Komentuj
16 komentov k blogu
1
luna13
16. 3.marca 2011 14:07
tak toto je riadne napínavé
5
13
Napíš svoj komentár