-„ Rose, to nemyslíš vážne. Ale veď sa k tebe nemôže takto správať! Počúvaj ma, toto mu nedovoľ. Nie je normálne aby mal takéto výkyvy nálad.“ Rázne sa na mňa dívala.
-„Ja to viem Em, ver mi, že ma občas aj vystraší. Ale ľúbim ho a beriem ho takého aký je. Proste ho to rozrušilo. Neublížil mi ani nič podobne a hneď ako si uvedomil čo sa stalo, ospravedlnil sa.“ Snažila som sa ju presvedčiť o tom, že nie je taký zlý ako vyzerá a ona by to mala vedieť, veď som jej všetko hovorila. Alebo som to ja kto nevidí? Nie poznám ho viem aký je, občas sa správa trošku impulzívne ale je to chlap a viem, že by mi nikdy neublížil.
-„ No ja neviem Rose, je to len môj osobný názor. Proste nie je normálne aby bol takýto násilnícky.“ Stále si stála za svojim.
-„Ja ťa chápem Em, ver že občas mi nie je všetko jedno, ale on má takú povahu a v podstate je to veľmi nežný, chápavý a láskavý muž.“ Presviedčala som ju.
-„Okey Rose, ako myslíš ja mám len trochu strach aby ti neublížil.“
-„Nemusíš sa báť, kým ma neopustí nie je nič na tom to svete čím by mi dokázal ublížiť.“
-„Rosemary takto nehovor! Toto nebudem počúvať. Rozprávaš ako by ti bolo jedno ak by sa choval ako hulvát, hlavne že s ním budeš.“ Zvyšovala na mňa hlas.
Chcela som jej odpovedať: Áno Emili presne tak som to aj myslela. Kým budem sním tak bude všetko fajn a môže byť aký chce. Proste ho potrebujem mať pri sebe a viem, že mi nikdy neublíži. Samozrejme som jej to nepovedala inak by ma asi znovu vyfackala a robila mi prednášky a o to nemám záujem. Viem, že ho ľúbim a to zatiaľ stačí.
-„Toho sa nemusíš báť.“ Pousmiala som sa na ňu aby som odľahčila situáciu.
-„To som rada, tak rozprávaj ďalej.“ Požiadala ma.
Rozprávala som a rozprávala, hovorila všetko čo povedal on ako som reagovala, ako som sa cítila. V tichosti ma počúvala a vnímala všetky moje emócie.
Za to aká dokáže byť kamarátka ju proste milujem. Vždy vie byť v pravý čas na správnom mieste a povedať to čo povedať má.
Keď som jej to všetko vyrozprávala, len na mňa hľadela. Nič nepovedala, mala som pocit ako by všetko spracovávala. Tak som ju nechala.
-„On je vážne taký chápavý. Nechápem, že v jednom okamihu je taký a v druhom už iný.“ Zdalo sami ako keby to nepatrilo mne, ako by sa rozprávala sama zo sebou. Vyslovovala svoje myšlienky nahlas. Čudovala sa niečomu čo som ja už dávno vedela.
Nekomentovala som jej myšlienky.
Obe sme sa zdvihli a šli na hodinu lebo už zvonilo.
Keď som si predstavila, že už len 2 hodiny a budem sním, chcelo sa mi do radosti skákať a keď že som nemohla skákať tak skákalo aspoň moje srdce.
Prišla posledná hodina a ja som ďakovala každému kto ma počul za to, že sa končia moje muky.
Poslednú hodinu som strávila duchom neprítomne. Nikto si to dúfam nevšimol. Ak by si všimli iste by ma upozornili.
Keď zazvonilo, vybehla som z triedy ako strela a utekala ku svojej skrinke. Nahádzala som tam všetky veci čo sa tam zmestili a zobrala si tašku a prehodila ju cez plece. Zamierila som do druhej budovy, do jeho kabinetu.
Po ceste som stretla pár známych ľudí ktorý končili vyučko a zdravili sa mi.
Už som videla jeho dvere. Bola som taká nadšená, tešila som sa na to že sním strávim celý deň. Je víkend takže spolu môžeme byť každý deň. Ách tak strašne sa na neho teším. Chýbal mi, strašne.
Zastala som pred jeho dverami a z radosťou silno zaklopala.
Nikto neotváral. Asi ma nepočuje. Pomyslela som si.
Zaklopala som znovu.
Nič.
Možno ešte ostal v učebni. Pôjdem sa pozrieť.
Kráčala som ku zborovni aby som sa pozrela kde mal hodinu. Zazvonil mi telefón. Och no konečne to bude určite on. Niekde sa zdržal tak mi to chce oznámiť, aké milé. Pousmiala som sa. Vytiahla som telefón z tašky a pozrela sa na displej.
Ostala som sklamaná, bola to Emili nie on. No tak nič.
-„Prosím?“ zdvihla som telefón.
-„Rose, kde trčíš? Čakám ťa pred školou.“
-„Prepáč ja som ti nehovoria, že musím ísť ešte za Dimitrim? Práve ho hľadám, tak kľudne choď a ja ti potom zavolám a niekam zbehneme.“
-„Nie nehovorila. Tak dobre ako chceš. Zatiaľ ahoj.“ Rozlúčila sa. Bola naštvaná. Ani sa jej nečudujem začínam sa správať nezodpovedne. Ako som na to mohla zabudnúť.
Zložila mi to.
Našla som učebňu v ktorej mal mať poslednú hodinu. Nakukla som dnu. Nebol tam. Bola tak Janka spýtam sa jej.
-„ahoj Janúš, počúvaj nevidela si profesora matiky?“
-„Jej ahoj Rose, nie dnes neprišiel na hodinu mali sme zastupovanú. Vraj si musel niečo vybaviť, teda aspoň tak to povedali nám.“ Odpovedala mi a uškrnula sa.
-„Aj tak ti veľmi pekne ďakujem. Maj sa pekne.“ Pozdravila som ju a zatvárala dvere na učebni.
-„Niet za čo, aj ty sa maj pekne.“ Bolo ešte počuť tlmený zvuk za zavretými dverami.
Dobre Rose uvažuj, ak je to vážne tak, že si niečo musel vybaviť mohol mi dať vedieť.
Skontrolovala som sms-ky aj volania. NIČ.
A ak nie, prečo by mi nepovedal ak by sa plány zmenili?
Niečo sa mi na tom nepáči...
Vytiahla som telefón a bola som odhodlaná zavolať mu.
Vytočila som číslo a priložila telefón k uchu.
Zvonííí..........Zvonííí.........
Blog
Komentuj
12 komentov k blogu
1
zeriavka
26. 4.apríla 2011 17:00
len tak ďalej
5
@tooniickaaa ty si neskutočná tak teda zajtra sa pokúsim dať dalšiu časť dúfam, že sa to bude páčiť
11
jéj práve som prečítala všetky od prvej až po túto časť. a normálne že celkom dobré...
Napíš svoj komentár