Nedvíha. Kde trčí? Toto sa mi prestáva páčiť. Zmocňovala sa ma paranoja.
Snažila som sa nemyslieť na to čo sa asi mohlo stať, prečo tu nie je a nedvíha mi.
Rozhodla som sa, že na neho nebudem čakať a pôjdem domov. Aj tak musím ísť ešte za Emili ospravedlniť sa jej za to, že som ju nechala ísť samú.
Zavolala som jej.
-„Em? Kde sa nachádzaš zlato?“ spýtala som sa jej.
-„Ahoj, som asi 10 minút od tvojho domu. Ty si kde? Stalo sa niečo?“ Dobre bola pri mojom dome môžeme sa stretnúť tam.
-„Práve vychádzam zo školy. Stretneme sa pri mojom dome? Potom ti všetko poviem.“
-„Dobre hneď som tam. Zatiaľ ahoj.“ Rozlúčila sa so mnou.
Rozhodla som sa, že domov pôjdem cez park a pozriem sa či nie je na svojom starom mieste, kde zvykne kresliť a uvažovať.
Kráčala som slnečným dňom po parku a s malou dušičkou som blúdila očami po ľuďoch. Dúfala som, že ho niekde uvidím, prídem k nemu a on mi to všetko vysvetlí. Strašne som si to priala.
Nikde som ho nevidela. Nebol tam, tým som si bola istá. Kontrolovala som celý park dva krát.
Bol krásny deň a začínal sa víkend, no ja som sa cítila ako oživená mŕtvola. Ako robot ktorý kráča, dýcha a vníma len preto, že je tak naprogramovaný a nie preto, že by si to uvedomoval alebo to tak chcel. Prestávala som dúfať v to, že to skončí dobre. Vždy som mala dobrú intuíciu, veci som dokázala podvedome vycítiť skôr ako sa stali. Obávala som sa, že tento krát ma moja intuícia znovu nesklame.
Bezducho som kráčala naproti Emili, ktorá ma už čakala pri dome.
Pribehla ku mne.
-„ Rose, pre boha, čo sa stalo?“ rozrušene sa ma pýtala. „Kde si toľko trčala, už tu stojím viac ako 20 minút. Volala som ti asi 3 krát, kde máš telefón?“
-„Prosím Em nezasypávaj ma všetkými týmito otázkami je mi na umretie. Poď dnu a ja ti všetko poviem, súhlasíš?“ odpovedala som jej príkro.
-„Prepáč, súhlasím.“
Vošli sme do mojej izby. Zavrela som dvere. Ona si sadla na posteľ a ja som sa zviezla na dlážku. Zhádzala som zo seba všetky veci. Taška, kabát a topánky lietali po izbe. Emili sa len ticho pozerala a čakala čo sa bude diať ďalej.
Zúrila som. Bola som vytočená. Cítila som sa strašne zle. Podvedená, najivná a iné pocity ktoré sa slovami nedajú opísať, človek ich proste musí zažiť. Mala som chuť niečo rozbiť, do niečoho si kopnúť, kričať, trhať, byť. Proste robiť niečo čo ma zbaví všetkých tých príšerných pocitov, pretože som sa obávala, že ak ma to neprejde tak to moje už dosť labilné psychické zdravie nezvládne.
Bola som bezmocná, začala som plakať. Dostala som sa do bodu neutíchajúceho plaču.
Neviem ako dlho som tam sedela a plakala ale viem, že Emili sedela pri mne, hladkala ma po vlasoch a strašne nešťastná niečo rozprávala. Nevnímala som ju. Nevnímala som nič. Žiadne zvuky, svetlo, celé moje telo sa sústredilo na prežívanie tých najhorších pocitov.
Nevedela som čo bude ďalej, čo urobím, čo sa bude diať, a ako to všetko prežijem. Vedela som len jedno, takto som sa už raz v živote cítila. Keď ma opustil človek ktorého som na svete najviac ľúbila a ktorý sa už nikdy nevráti. Bála som sa, že túto stratu už neprežijem. Už som nechcela cítiť to všetko čo som cítila pri strate Kyrána. Všetku tú samotu, smútok, bolesť, bezmocnosť, depresie.
Napriek tomu, že sa so mnou diali všetky tieto veci som v kútiku duše dúfala a uvažovala nad tým, že som si to možno len zle vysvetlila a on sami zajtra ozve. Že ma v tomto krutom svete nenechal samú napospas strachu. Nádej umiera posledná a ja som sa rozhodla, že sa týmto životným mottom v tejto chvíli musím riadiť. Pozviechala som sa, pozbierala si svoju zlámanú a rozmočenú dušu od sĺz zo zeme a zdvihla sa. Nakráčala som do kúpeľne, umyla si tvár a prebrala sa k životu.
Otvorila som dvere a kráčala späť ku Emili, bola prekvapená, dívala sa na mňa s veľkým zmätenými očami a ja som ju chápala.
Donútila som sa usmiať sa na ňu.
Stále sa len nemo dívala a čakala, čo všetko zo mňa ešte vystane.
Zohla som sa k nej a pohladkala ju po líci.
-„Ospravedlňujem sa, už som v poriadku Em.“ Upokojila som ju.
-„Dúfam, si schopná mi to všetko vyrozprávať? Lebo ak mám pravdu povedať, v živote som sa zmätenejšie necítila.“ Priznala sa potichu.
-„Áno, poviem ti to.“ Preglgla som žlč a sadla si k nej na dlážku...
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
tooniickaaa
27. 4.apríla 2011 17:14
oúúúúúúúúúúúúúú ďalšiu!ďalšiu!ďalšiu! skandovanie
5
@zeriavka posnažím sa zajtra aale veď si povedala, že je to už ako erotická poviedka a že sa ti už nepáči
6
@elsi ale nepleť jedno s druhým :p páči sa mi to! len začiatok bol taký smutný a nerobilo mi to dobre keď som to čítala a potom to zase nabralo dych erotiky..tak to bolo zaujímavejšie :p ja som nepovedala že také poviedky rada nemám.. len že tá časť bola taká ... áále ešte tam bude vystupovať ten zosnulý, keď je to názov príbehu? Teda v jej spomienkach
Napíš svoj komentár