Utrela si náznaky sĺz ktoré sa jej asi chceli vykotúľať ešte pri mojom rozprávaní a prehovorila.
-„Rose ja chápem, že je to pre teba veľmi ťažké a, že pre teba bude komplikované znovu sa vyrovnať zo stratou niekoho pre teba dôležitého, ale mysli na to, že stále žije. Nič sa mu nestalo a teraz asi poviem niečo čo počuť nebudeš chcieť ale poviem to. Ak ho naozaj tak veľmi ľúbiš, nebuď sebecká, nechaj ho žiť. Ak je šťastný bez teba, tak to bude lepšie takto. Veď ako by to vyzeralo ak by sa len na niečo hral. Viem prišlo to veľmi nečakane a nič ti nepovedal, ale asi to považoval za správne. Necháp ma zle ja ho určite nechcem obraňovať, pretože by som ho v tomto momente najradšej nakopala do zadku za to, ,že ťa takto trápi. No život je taký a ty to vieš. Vždy na tebe osud skúšal tvrdé palice, ale ty si to vždy zvládla. Nesmúť za ním, buď rada, že si sním mohla stráviť aspoň nejaký čas. Buď vďačná za tie pekné chvíle a posuň sa ďalej. Asi si práve myslíš, že čo ja o tom viem a, že sa mi to ľahko rozpráva, máš pravdu ja to rozprávam lebo viem že ty to zvládneš. Silnejšiu osobu ako si ty som ešte nestretla. Zvládneme to spolu. Sľubujem ti.“ Skončila svoj „príhovor“, pobozkala ma na čelo a zašepkala do ucha.
-„ Teraz už pôjdem, lebo musím ísť za mamou. Ak budeš čokoľvek potrebovať volaj. Dávaj si na seba pozor. Ľúbim ťa, zlatko moje a nenechám ťa v tom samú, na to nikdy nezabúdaj.“
Zmohla som sa len na zašepkanie.
-„Ďakujem, zavolám. Aj ja ťa ľúbim, zlatko.“ Donútila som sa na ňu usmiať.
Pozdravila sa mi a zavrela za sebou dvere.
Stále som tam sedela, sedela a uvažovala, uvažovala o všetkom čo povedala a čo si myslím ja.
Neviem ako dlho som tam len tak nehybne sedela. No nakoniec som sa rozhodla, že to musím nejako zvládnuť. A na začiatok som si sľúbila, že ma už žiaden chlap takto nezlomí, už ani jeden.
Pozviechala som sa a šla do kúpeľne. Dala som si sprchu aby som sa trošku upokojila. Vysušila som si vlasy a sčesala ich to krásneho vrkoča. Vošla som do izby a len tak tam stála.
Napadlo ma, že si niekam vyrazím. Veď čo budem robiť doma. Budem sa tu ľutovať? Nie, už stačilo ľutovania.
Premiestnila som sa ku skrini a vybrala si niečo na seba. Vzala som si krátke rifľové nohavice, červený saténový top bol úplne jednoduchý a mal letný strih.
Uvažovala som či niekoho nezavolám zo sebou. A nie kašlem na to, pôjdem sama.
Odbehla som sa do kúpeľne nalíčiť. Rozhodla som sa, že dnes to jednoznačne nebude vyzerať decentne. Vybrala som svoj krásny červený rúž, kupovala som si ho kvôli Kyriánovi veľmi sa mu na mne páčil. Naniesla som si očnú linku a výrazne pretrela oči špirálou. Keď som uvidela výsledok zaskočila som samú seba. Nevyzeralo to ani ako ja. Nikdy som sa takto výrazne nemaľovala, vždy mi prekážali tony make-up-u. Ale bola som sexy a to mi stačilo. Zobrala som si kabelku a zišla do haly. Doma bolo ticho. Rodičia sa ešte asi nevrátili z roboty a Miško bol už asi vonku. Zašla som do predsiene k baru. Otvorila ho a prehliadla si ponuku otcovho kvalitného alkoholu. Zazrela som otvorenú fľašu Metaxi, potešilo ma to aspoň si nevšimnú, že som tu vôbec bola. Naliala som si do decového pohárika. Však čo budem špiniť poldecoví a nalievať si viackrát keď si môžem zobrať väčší a naliať si menej krát.
Vypila som asi dva a pol deci a rozhodla sa, že to už asi stačilo. Obula som si čierne topánky, mali asi 7 centimetroví opätok, vždy sa mi páčili no už dlho som ich na nohách nemala.
Potešia som sa, ešte stále mi padnú ako uliate. V hale som sa ešte poobzerala v zrkadle aby som sa presvedčila, že je všetko tak ako má byť a môžeme vyraziť.
Zamkla som dvere a vykročila do teplej noci...
P.S. Dnes je to trošku kratšie, dúfam že mi to odpustíte
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
zeriavka
1. 5.mája 2011 17:10
hmm napínavo ukončené
Napíš svoj komentár