Nedokázala som sa sústrediť na nič. Zvyšné hodiny som trávila civením z okna a prikyvovaním na niečo čo sa ma niekto pýtal. Na poslednej hodine to už Emili asi prestalo baviť a tak sa to zo mňa snažila vytiahnuť.
-„Čo sa deje Roseí, ešte stále sa cítiš zle?“ opýtala sa ma nežne.
-„Nie nemusíš si robiť starosti Em, už mi je fajn to bolo len také dočasné. Asi nízky tlak.“ snažila som sa to zakecať.
-„ Roseí poznám ťa, neklam ma lebo sa urazím. Vidím, že ti celý deň niečo je. Nad niečím tuho uvažuješ. Vieš, že som zvedavá, prezraď mi to.“ snažila sa o nenútený tón.
-„ Okey, Em máš pravdu celý deň som niekde mimo, prepáč mi to. Uvažujem nad veľa vecami.“ vykúzlila som jej malý úsmev.
-„ Roseí, Roseí veď vieš, že ťa chápem. Ale chcela by som ti pomôcť, povedz mi to. Sme predsa najlepšie kamarátky už od plienok.“ usmiala sa na mňa .
-„Určite to chceš počuť Em? Nie je to nič zaujímavé skôr si pripadám ako cvok.“
-„Jasne , že to chcem počuť. Vysyp to a nenapínaj ma.“ vyplazila na mňa jazyk. Musela som sa zasmiať. Milujem na nej túto jej detinskosť.
-„Vieš ako ste sa dnes celý deň rozplývali nad tým novým profesorom. A ja som potom na hodine skoro odpadla? No...hanbím sa, ale proste to čo sa so mnou začalo diať v tej chvíli keď som ho uvidela. Ja neviem niečo také som nikdy nezažila. Naposledy asi len pri Kyriánovi, ale ani vtedy to nebolo také silné. Bože, hanbím sa, že som to vôbec vypustila z úst. On bol moje všetko. Ty to vieš. Milovala som ho najviac na svete a vždy ho milovať budem. Ale toto čo sa stalo dnes ma tak odrovnalo. Neviem si to vysvetliť.“ sklopila som oči, pretože som sa bála pozrieť na ňu. Veľmi som sa za seba v tej chvíli hanbila.
Emili ma chytila za ruku a pohladkala ma. Do očí sa mi začali drieť slzy. Zdvihla som hlavu a ona sa na mňa len nežne usmial.
-„Moja Roseí...“ znovu sa usmiala a pohladila ma po vlasoch. „...netráp sa, prosím ťa. Mala by si sa tešiť, že znovu prišiel niekto kto to v tebe „zobudil“. Necíť sa previnilo kvôli Kyriánovi. Obe sme ho poznali. A ty si ho poznala najviac, preto by si mala najlepšie vedieť, že by sa potešil keby vedel že jeho dievčatko sa znovu zamilovalo. Aj keď to neplánovalo. Už si sa pre neho dosť naplakala a natrápila a obe to vieme. Len si to musíš priznať. Prestaň sa brániť novým veciam. A novým ľuďom. Síce si si mohla vybrať aj iného, pretože on je náš nový profesor. Ale ja viem, že srdce si nevyberá. Tak sa už netráp, moja malá Roseí.“ To ako ma oslovila ma vždy vedelo rozosmiať. Volala ma malá Roseí, pritom odo mňa bola mladšia a o viac ako 10 centimetrov nižšia.
Po týchto slovách som už nemala čo povedať. Silno som ju objala a rozplakala sa.
Po pár minútach som si spomenula, že jej ešte musím povedať o tej prestávke. Musí vedieť všetko aby bola v obraze. Aj keď sú to podľa mňa len maličkosti. To mi vždy prízvukovala.
-„ Em? ...hm..musím ti ešte niečo povedať. Na veľkej prestávke za mnou prišiel. Len sa chcel uistiť či sa už cítim dobre a poprial mi pekný deň.“ pozrela som sa na ňu, aby som zistila aký
výraz tváre má.
-„Hm...myslím, že to od neho bolo veľmi pekné.“ povedala mi ako by nič a potmehúcky sa usmiala. Vždy keď sa takto usmievala kula pikle. A niečo jej nesedelo. Rozhodla som sa, že sa jej na to spýtam.
-„ Em? Čo je zase? Čo má znamenať ten tvoj spiklenecký úsmevík? povedala som jej sarkasticky.
Znovu na mňa vyplazila jazyk. A odpovedala mi ako by ani nevedela o čom to hovorím.
-„ Aký usmevík Roseí? Nič sa nedeje.“ povedala, pobozkala ma na čelo a dvíhala sa od stola.
...Keď som konečne dorazila domov, rozhodla som sa dať si horúci kúpeľ. Ten som v tom momente potrebovala ako vzduch.
Vošla som do izby zhádzala zo seba všetky veci zamkla za sebou a vošla do kúpeľne. Ako som tam tak stála úplne nahá pripravená ponoriť sa do horúcej vody, zazrela som svoj odraz v zrkadle. Zastavila som sa a pozrela sa na seba lepšie.
Bola som ako každé 17 ročné dievča. Vlasy som už teraz mala rozpustené takže mi zakrývali prsia. Mala som ich od malička dlhé a husté. Ak si dobre spomínam mamu skoro porazilo keď ma prvý krát uvidela z prefarbenými vlasmi. Považovala ich za moju korunku krásy. No mne to skôr prišlo ako, že mi ich závidela. Musela sa s tým zmieriť.
Pristúpila som bližšie k zrkadlu. Na moje prsia som sa nikdy nesťažovala neboli veľké ale ani malé. A nikdy mi na tom veľmi nezáležalo. Boky som mala primerané k telu. Mali už ženské zaoblenie. S mojimi 57 kilami som nikdy nemala žiadny problém, brala som to ako daň za vývoj tela. Ako som sa tak na seba dívala, zistila som, že som príšerne biela. Úplne som cez zimu vybledla. A keďže v lete som sa nejak nezaujímala o to ako vyzerá moja pokožka, samozrejme že som bola biela.
Pobrala som sa teda do vane. Keď som sa ponorila do vody. Cítila som ako sa mi všetky svaly v tele uvoľňujú. Bol to úžasný pocit. Už som aj zabudla ako strašne milujem kúpanie.
Zapla som si hudbu a ponorila sa do vody úplne celá...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
zelenookarysavka
30. 7.júla 2013 23:45
@elsi .. Pokračovanie
Napíš svoj komentár