Vybrala som si knihy z tašky a pustila sa do učenia. Keď som si ako poslednú knihu do rúk vzala matiku. Znovu to na mňa všetko prišlo. Trvalo mi asi 10 minút kým som zo zúrivosťou a bezmocnosťou hodila knihu do rohu izby. Povedala som si že tú knihu už dnes do rúk nechytím.
Zišla som do kuchyne zobrať si niečo pod zub. Pretože na normálnu večeru som chuť nemala. Nabrala som si jahodové musli a zaliala ich kúskom mlieka. Vyšla som späť do izby sadla si na posteľ a len tak bezmyšlienkovo chrúmala musli a civela na stenu.
Asi po 15 minútach mi zazvonil telefón. Počula som svoju obľúbenú pieseň Sia - Breathe me.
Natiahla som sa po telefón a pozrela sa na displej. Bola to Emili.
-„Prosím?“ ozvala som sa.
-„Zlatko, neuhádneš čo som pre teba zistila.“ povedala mi s takým nadšením až ma zamrazilo.
-„Hm..nepamätám sa, že by som ti dávala niečo zisťovať. No ale daj, čo máš?“ povzbudila som ju.
-„Ja viem o nič si ma nežiadala ale priam som ti to vyčítala dnes z očí.“ povedala a bolo počuť ako sa usmieva. „Ten náš mladý je slobodný a má 26 rokov. Býva tu v meste. Nedávno sa sem prisťahoval. Preto robí na našej škole.“ keď to povedala zamyslela som sa.
Počkať od kedy ho voláme náš mladý?
-„Aha to je zaujímavé“ odpovedala som jej a zahrala núteným záujem.
-„Ale no tak Rosemary Mongomeriová, nehraj to na mňa. Ešte aj cez telefón vidím ako ti od radosti svietia očká.“ zachichotala sa mi do telefónu.
-„Pozri, obe vieme, že mi to môže byť jedno pretože je to náš profesor. Bohužiaľ mám smolu. Nič s tým nenarobím.“ Hneď ako som to konečne vyslovila nahlas, došlo mi to. Klesla mi nálada ešte nižšie ako som ju mala (ak to vôbec bolo ešte možné).
-„Ale ale Roseí a vzdávať sa? Tak takúto ťa nepoznám. Vždy si bola bojovníčka a čo si chcela to si dosiahla. V schop sa dievča. Pomôžem ti len vtedy keď mi sľúbiš, že mi budeš rozprávať všetky pikošky.“ Znovu použila ten spiklenecký tón a ja som sa musela rozosmiať. Smiali sme sa ako bláznivé asi ešte 5 minút. Potom ma prebudilo klopkanie na dvere. Rozlúčila som sa z Emili.
-„ Em, musím končiť niekto mi kope na dvere. Zajtra sa o tom porozprávame. Ďakujem ti. Posielam ti veľkú pusu. Ľúbim ťa zlato.“ povedala som jej na rozlúčku. Odložila telefón a pobrala sa otvoriť dvere, ktoré som mala ešte stále zamknuté.
Keď som ich otvorila stál v nich môj braček. Z bratom som mala veľmi dobrý vzťah. Síce som sa mu prestala venovať po tom ako umrel Kyrián. Ale to som nechcela komunikovať s nikým. Mám pocit, že on ako jediný to chápal. Poznali sme jeden druhého až do detailov. Bol odo mňa starší o 4 roky. Ale rozumeli sme si tak ako z nikým iným.
Usmial sa, pohladkal ma po vlasoch a vstúpil do izby. Sadli sme si na moju veľkú posteľ. Ako za starých čias. Znovu na mňa pozrel a usmial sa.
-„Vyzeráš oveľa lepšie drobec. Vieš to?“ podpichol ma a stále sa usmieval.
-„Ďakujem snažím sa.“ odpovedala som mu sarkasticky a vyplazila na neho jazyk.
-„Chýbala si mi drobec.“ povedal mi vážnym tónom. Pozrela som sa na neho nechápavo.
-„Maco ale veď sme sa videli každý deň aj 5 krát.“ hneď ako som to dopovedala zasmial sa.
-„Nemyslel som to tak, chýbala si mi TY. Tvoje staré JA. Usmievavé, tvrdohlavé, sarkastické a ukecané dievčatko.“ To čo mi povedal, bolo také krásne až sami začali kotúľať slzy po lícach. Ovinul okolo mňa svoje široké ramená. Vlepil mi bozk do vlasov a kolísal ma v náručí.
Zaspali sme ako za starých čias. Ja v jeho objatí a on zo zaborenou hlavou v mojich vlasoch. Prebudila som sa až vtedy, keď nás mama prišla zakryť, sadla si na posteľ a ja som videla ako plače...
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
tooniickaaa
23. 2.febuára 2011 14:54
krásne í
5
hmm..chcela som veľakrát s podobnými blogmi začať..zase dej by aj bol, keďže ja mám veľkú fantáziu ale nemám ten „dar” napísať to
9
neviem prečo ale chcem aby sa ten milovaný, čo zomrel prevtelil do toho učiteľa a čítam a čítam či to tak náhodou nebude ale neva no
Napíš svoj komentár