Ledva sa moja hlava dotkla vankúša, zaspala som. No namiesto toho aby mi spánok priniesol oddych, čakalo ma niečo úplne iné. Ocitla som sa znovu pri tom čudnom dome, tentoraz bez Matthewa. Na lúke okolo domu bol napadaný sneh, a konáre stromov boli pokryté tenkou vrstvou ľadu. Niečo ma ťahalo k domu, sneh pod mojimi nohami vŕzgal, no nevydalo sa že by si to niekto všimol. V tomto sne som bola pozorovateľ, nemohla som zasahovať do deja a bola som prakticky neviditeľná. Chcela som otvoriť dvere na tom dome, no namiesto toho aby sa moja ruka dotkla kľučky na dverách, preborila sa cez ňu. Hneď nato som cez dvere prešla celá a ocitla som sa v slabo osvetlenej predsieni. Zo stropu viseli pavučiny a zo stien sa odlepovali tapety. Všetko malo tmavý, sivastý nádych. Prešla som cez ďalšie dvere, no takmer som sa okamžite vrátila späť. V miestnosti, ktorá mala byť obývačkou stáli dve postavy. Boli mi obrátené chrbtom a tak som im nevidela do tvárí. No jedna sa zrazu otočila, spoznala som muža zo včerajška. Na tvári mal rovnako nenávistný pohľad ako predtým, striaslo ma. No nezdalo sa že by si ma všimol. Započúvala som sa do ich rozhovoru. "Skôr či neskôr oboch chytíme, práve keď to nebudú čakať a budú si myslieť že sú v bezpečí. Nesmie sa zopakovať to čo sa stalo naposledy, to nedovolím!"

"Pán môj môžem vás ubezpečiť ...." Začala hovoriť tá druhá osoba, no n stihla dokončiť.

"O ničom ma neubezpečuj! Zlyhal si, a to sa už viac nesmie zopakovať!"

"No tento plán už dokonalý bude."

"Ak sa nepodarí, vieš veľmi dobre čo sa stane!" Druhá osoba nahlas preglgla, a nastala chvíľa ticha.

"Ano, viem. No nebude to potrebné."

"Ja rozhodnem o tom čo bude, a čo nebude potrebné! Moc bohyne svetla stúpa, a ked sa k nej dostane jej dcéra, stúpne ešte viac. Nesmú sa stretnúť!"

"S naším plánom sa ani nestretnú." Povedal a otočil sa, mne sa naskytol pohľad na jeho tvár. Rukou som pridusila výkrik, tvár mal celú zjazvenú a jedno oko zošité. To druhé bolo svetlo modré a zastavilo sa na mne. "Niečo cítim, niečo zvláštne...." Povedal a priblížil sa k miestu kde som stála, zrazu skrivil tvár a vykríkol. "Svetlo! Ja tu cítim svetlo!" Tvár sa mu skrivila do grimasy, a práve ked zdvihol ruku aby sa ma dotkol, tak som sa prebudila. Otvorila som oči a sadla som si, lúče svetla osvetľovali izbu, a vonku bol počuť spev vtákov. Ľahla som si späť, a snažila sa znova zaspať. No po chvíli som to vzdala. Sadla som si na posteľ a obliekla som sa. Vyšla som z izby a zišla dole schodmi. Mama už pripravovala raňajky, tak som sa rozhodla že jej pomôžem. Hneď ako ma zbadala spýtala sa :" Zlý sen?" Prikývla som. "Chceš mi o ňom povedať?" Premietla som si ho v hlave, a keďže som si ho stále pamätala, začala som rozprávať. Sen som si pamätala dobre, čo bolo nezvyčajné kedže si ich zvyčajne nepamätám. Mama bola počas môjho rozprávania ticho, no keď som začala opisovať postavy, zastavila ma."Tu nie, sen si zapamätaj a povieš ho potom ostatným." Nechápavo som sa na ňu pozrela, no kedže na to dôvod mala, tak som súhlasila. "Tak teda dobre...." Za dverami sme začuli kroky, a dnu vošiel otec. Havranie vlasy mal rozstrapatené a na nose mu krivo ležali okuliare. "Catelym, spravíš mi prosím ťa jednu kávu?" Spýtal sa, a zo stola zdvihol ranné vydanie novín. "Strednú?" Spýtala sa ho mama. "Ano, takú ako vždy." Povedal otec, zdvihol oči od novín a usmial sa na mamu. Potom sa načiahol za chlebom a začal si na neho natierať džem. "Ale no tak, vieš že nemám rada keď sa pri stole číta John." Povedala mama, a zamračila sa na otca. "Už iba jednu stranu ..." Začal namietať otec, no mama ho zastavila a takto sa začali naťahovať a jeden druhého podpichovať. Ako vždy sa to skončilo tak že sme sa všetci smiali. Keby som nerátala udalosti predošlých dní, vyzeralo by to tak že je všetko úplne v poriadku, no nebolo .... Najedla som sa, a vyšla hore schodmi do svojej izby až na balkón. Tam som si sadla a dívala sa dole. Za mojím chrbtom sa ozval šuchot krídel, no vedela som kto prišiel. Sadol mi na plece, a spolu sme pohľadom prezerali krajinu pod nami. Zrazu som zbadala že mi v lone leží malé čierne pierko, zdvihla som ho prstami a natočila ho k slnku. Ničím sa nelíšilo od obyčajného, až na to že páperie bolo strieborné. Postavila som sa a šla späť do izby. Podišla som k mojej starej šperkovnici a vytiahla z nej tenkú striebornú retiazku, k pierku sa bude hodiť perfektne. Špendlíkom som do neho spravila dierku, a prevliekla cez ňu malý krúžok ktorý som zavesila na retiazku. Čierna farba sa k mojim hrdzavým vlasom hodila. Kvôli farbe som v škole často počula výsmešky, no mne sa moje vlasy páčili. Vlnité, dlhé a neskrotné. Nech som s nimi robila čokoľvek, svoj tvar zmeniť nechceli.

Krátko po obede sme odišli k Timoteusovi a Mathewovi, z vedomia že ho znova uvidím sa mi roztriasli kolená, čo bolo čudné. No snažila som sa to ignorovať. Celú cestu som bola ticho, a r


ozmýšľala som nad významom sna. Odlepila som pohľad od zeme a stála som pred ich domom, havran bol stále na mojom pleci čo mi dodalo odvahu a stlačila som kľučku. Rodičia vošli dnu za mnou, a v dome bolo znova hlboké ticho. Vyšla som hore po schodoch, a všetko vyzeralo rovnako, až na to že na stole v obývačke bola iná kniha a všetko malo vďaka slnku svetlejší nádych. Zrazu sa za mnou ozvali kroky, otočila som sa a stál tam Matthew. "Poď za mnou, Timoteus ťa už čaká."Povedal, a usmial sa na mňa, úsmev som mu opätovala. Išiel prvý a otvoril mi dvere do veľkej miestnosti. Bola to knižnica. Bola cez dve poschodia, a police z tmavohnedého dreva plné kníh, sa tiahli až po strop. Steny boli namaľované na slabo žltú, podlaha bola z tmavohnedého dreva. V strede stropu bolo okrúhle okno, cez ktoré presvitalo svetlo. Namiesto lusterov boli na stenách obrovské svietniky na ktorých boli biele sviečky z odparovacieho vosku. V strede miestnosti boli kreslá a gauče potiahnuté tým istým červeným zamatom, z akého boli závesy na oknách. Miestnosti trónil obrovský otvorený kozub z mramoru. Oheň, a tiché obracanie stránok boli jediné zvuky v miestnosti. Až teraz som si uvedomila že som v celom dome nevidela jediné elektrické zariadenie. Všetko vyzeralo tak staro a nadčasovo .... V jednom z kresiel sedel Timoteus "Poďte, sadnite si." Vyzval nás. Ja som podišla ku gauču ktorý bol veľký akurát pre dvoch, Matt si na moje sklamanie sadol vedľa Timoteusa a namiesto neho si sadla moja mama. Vyzvala ma, aby som im prerozprávala svoj sen, až dopodrobna. A tak som začala rozprávať ...

» myownstoriesss.blogspot.sk/...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár