Nádych čistej prírody mi pohladí moje mestské pľúca.
Svoj pohľad upriamim smerom nahor,
číra dokonalosť, oblaky si dnes dali šlofíka.
Pocítim v sebe gigantický úsmev, ktorý dokáže vyvolať len čosi magické.
V kútiku duše si prajem byť na tomto mieste celkom sama,
vychutnávať po lyžičkách slobodu vlniacej sa trávy.
NEVYSVETLITELNý ZáCHVAT SMIECHU...
Autá na ceste vezmem do dlane a prehodím ponad mesto.
Krtince zťažujúce moju trasu len s úškrnom obídem.
Nedokážem odolať,
odovzdám sa tancu do metúcej, energickej melodie v mojej hlave.
Zabúdam kto som.
Zabúdam na nechápavé pohľady bez vášne.
Zabúdam... terapia amnéziou sa mi nezdá až tak nelogickou...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár