ktorý má ľahostajnosť zakorenenú niekde hlboko,
ale postupne sa to učím
musím sa pochváliť
niekedy mi je už naozaj niečo
úplne jedno
takmer vždy kráčam pomaly
nebojím sa, že mi niečo utečie,
ale bojím sa, že mi niečo ujde,
že si niečo nevšimnem
a potom už bude neskoro smútiť
myslím si, že každý krok nás vedie vpred
kroky späť neexistujú, aspoň nie tie pravé, pri ktorých by sme sa mohli otočiť
občas je to ťažké
niekedy naozaj ukrutne páli, že sa nemôžem pozrieť vzad
tisíc krát som mala sto chutí vrátiť čas
žiť v minulosti,
alebo si zostrojiť také hodiny, ako slepec
z filmu Podivuhodný prípad Benjamina Butona,
hodiny, čo nejdú dopredu, ale späť
avšak nejde to, musíme žiť tak, ako je to určené
čo bolo, bolo
čo bolo, už sa neodstane
niekedy však nevládzem kráčať
občas to tak zatrpknuto páli vnútri celého tela
a vtedy si vždy poviem
"nevládzeš chodiť? - utekaj!"
no a tak utekám
bežím, čo mi nohy stačia
zrazu vládzem, zrazu sa to celé tak ľahko zvláda
už nehľadím, či mi niečo ujde, ale užívam si, že smiem utiecť
dýcham zhlboka, rýchlejšie prijímam budúcnosť a zabúdam, že by som sa mala kontrolovať
ale je mi to jedno,
všetko mi je zrazu jedno
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár