Keď objatie stráca na svojej váhe a keď činy stávajú sa zvykom.

A tak to robíme každý deň.
A tak to dostávame každý deň.
A tak to dávame každý deň.

A keby len raz.

Zo zvyku. Celý ten krátky moment prebieha vždy zo zvyku.
Obyčajný hlúpy zvyk, ktorý nevieme vysvetliť.
Zvyky sú strašná hlúposť.

Neuvedomujeme si, čo to obnáša.
Už nepoznáme váhu činu.
Nevyjadrujeme tým to, čo by sme mali.

Každý s každým.
Kde len príde.
Pre čokoľvek.
Obyčajne.

Objatie nie je samozrejmosť,
ale už asi iba pre mňa.

.......

Raz to bude naposledy
a ty to nezistíš.
Bude to rovnaké.
Rovnaké ako stále,
ako vždy keď sme sa stretli
i lúčili.

Ja to pocítim,
ale ty nie.

Ja ti ho dám,
len také malé
a nežné.
No plné lásky,
smútku a nádejí.
Sľubujem, že nebudeš vedieť
nič.

Len ti vravím, že raz to bude
posledný krát
a viac už nikdy.

Prepáč.
Ale ja nemám chuť
ťa objímať len tak
ako všetci -
- zo zvyku.

 Blog

17 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu