Na ďalšej zastávke nastúpil húf detí. Myslela som si, že sú to deti z obecnej školy, alebo niečo také. Rozkrikovalo sa to, používalo vulgarizmy, behalo, skákalo, nepekne vyzeralo. No jedným slovom fuj.
Po 5 minútach som si však uvedomila, o čom to premýšľam. Za to, že som mestské dieťa, nie som od nich vôbec odlišná. Ale naštvali ma zasranci - áno boli mladší, takmer všetci, a tí ktorí nie sa tak aspoň správali, preto ich tak proste nazvať smiem. Pár krát na nás zazerali, pár slzičiek sa z očí vylialo. Odvrkli sme pohľadom. Zatvorili sa dvere, autobus naštartoval. Ide sa.
Zastávka z názvom "koniec sveta". Fakt to tam tak vyzerá. Verte mi ak chcete, ale nemusíte. Ak nikto ešte nenašiel koniec sveta, ja áno. Je tam. V jeho dedinke. A je krajší, ako si len viete predstaviť. Je najkrajší.
Vystúpili sme z autobusu. Nikto nevystúpil s nami. Boli sme len dve, ale ani sme to inak nečakali. Prešli sme pár krokov hore kopcom.
Zrazu som zazrela jeho dom. Zmeravela som. Tam som ho videla posledný raz, no on mňa už nie. Zvláštny pocit, ale neľutujem. Dotkla som sa brány a šli sme ďalej.
Pár krokov a vidíme hroby. Neviem ako, ale prvý pohľad mi padol na obyčajný z dreva vyrezaný hnedý kríž. Som krátkozraká, ale meno na kríži som vedela tak zreteľne prečítať, ako ani písmenká v knihe vzdialenej pol metra od mojich očí. Nerozumela som.
Podišli sme k hrobu. Valili sa jej slzy potokmi. Chápem ju. Najviac ho ľúbila, najviac ju ľúbil.
Prišla som ku krížu, pobozkala som ho, a hladkala dobrých 5 minút. Možno mám nejakú triesku v ruke, ale aj keby, je mi to fuk, ani sa nepozriem. Kiežby tam nejaká ostala.
Ona si sadla na zem, hlavu vložila do rúk a plakala. Ja som sa postavila k hrobu tak, že som sa dívala na kríž. Celý čas som sa pýtala tej hlúpej kopy hliny a bielych kvetov len jedno jediné "Prečo?". Odpoveď som nedostala, aj keď som ju tak veľmi chcela. Nevadí, možno ej lepšie, že to neviem.
Nikdy som v boha neverila. Nikdy som sa za to nehanbila.
Ale už veľmi dávno viem modlitbičku a nikdy som nevedela načo a prečo ju viem.
Dnes som to pochopila.
Ako sme tam stáli. 4 krát som sa za neho pomodlila. Raz, druhý raz, tretí raz. Prišla som k nej, postavila ju na nohy a povedala, že už pôjdeme i keď nechcela. Vedela som, že treba, že to bude lepšie. Stáli sme na kraji hrobu. Kľakla som si, chytila hlinu, zatvorila oči a cítila som, že mu držím ruku. Pomodlila som sa posledný raz.
Postavila som sa a odišli sme.
Ani som sa neobzrela.
Nikdy sa už nedozviem, prečo to urobil.
Ale viem, že je mu tak lepšie.
Nabudúce prídem a pomodlím sa zas, sľubujem.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
tento blog mi pripomenul minulosť-detstvo
zajtra pôjdem za ním na cintorín,budem spomínať na to že pravá láska a láska na prvý pohľad existuje