na koberec.
Dám si na kolená notebook
a pustím si tú najsmutnejšiu pesničku,
ktorú v ňom nájdem.
Dookola poukladám vytlačené
všetky možné tvoje fotky.
Budem plakať.
Budem spomínať.
Budem snívať.
Budem dúfať, že sa ešte vrátiš.
Budem si ťa predstavovať.
Budem hladiť tie fotky.
Budem sa vnárať do tej hudby
akoby by si mi ju ty hral
na svojej milovanej gitare.
Budeš pri mne
a potom ma objímeš...
Tak strašne bolí, keď stratíte priateľa..
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
titusik
20. 5.mája 2010 22:45
viem ako. len takto to u mňa neprebieha.
Napíš svoj komentár