Časom

Endre-silentname sa regol ako 18 ročný dňa 15. októbra 2006. Dnes je 15. mája 2014 a uplynulo skoro 8 rokov od mojej registrácie. Je to zvláštne ako na človeka začne vplývať, keď si prečíta svoje staré veci po sebe. Keď si spomenie na starých priateľov (ak tí ľudia boli skutočne priateľmi) a keď si človek spomenie na niekdajšiu popularitu. Ale možno to tak skutočne príde. Človek sa musí sám na seba pozrieť ako na človeka, ktorý chcel na internete prezentovať seba samého, a pritom veľa dával zo seba von. Ako sa na to všetko dívam teraz? Dalo by sa povedať, že je veľmi vidno, kedy sa skončilo obdobie strednej školy a prvého zamestnania v Lidli. A rovnako aj niekoľko ďalších menších zmien.

Viete čo je pre človeka, ako som ja najťažšie? Človeka, ktorý miluje písanie nadovšetko a vždy chcel svojimi dielami niečo priniesť? V prvom rade zistiť, že jeho diela majú po čase skoro nulovú výpovednú hodnotu (až na pár výnimiek za ktorými si stojím) a pocit, že nič skutočne hodnotné z neho už nevypadne.
Pred časom som nahodil na Birdz po dlhom čase znejúce verše, ktoré som pomenoval : "Zlatohnedá" a napadlo ma to skutočne pri počúvaní skladby "Golden Brown" A možno len ten názov som z toho vzal, no ostatné mi prišlo skutočne do hlavy pri počúvaní skladby. A plný očakávaní som to sem zavesil. No roky, ktoré človek žil iný život bez Birdzu sa jednoznačne ukázal. Možno dnes už nikto nevie, kto je Endre-silentname. Ale niektorí ešte stále vedia, kto to bol.

Ja sám si svoje diela už nie som schopný po sebe čítať. Nachádzam v nich veľa patetickosti, klišé a neviem čoho všetkého ešte. A nie som schopný veriť, že som to skutočne písal. Možno sa zo mňa len stal iný človek, ktorý chce povedať dnes viac, no slová mu ostali zaseknuté na jazyku, alebo ich nevie sformulovať do správnych viet. A možno na tom vlastne ani vôbec nezáleží. Pretože sú iné veci, na ktorých záleží oveľa viac.

Momentálne som človek, ktorý ma po svojom boku už dlhšie ako rok dievčinu, s ktorou skutočne chcem prežiť zvyšok svojho života. Nežijeme večnou romantikou, ani vyznaniami, ktoré časom stratia svoj význam. A rovnako už nežije s človekom, ktorým Endre-silentname bol. Žije s niekým, kto sa snaží dopracovať na niekoho, kým celý čas mal byť.

Život nie je o priateľoch, ktorých poznáme len možno, ani o počte zvládnutých PC hier. Nie je o nekonečných vyznaniach a večnej láske. Je to o počte nádychov a výdychov. Je to o hádkach, ktoré nás formuju v niekoho lepšieho. Je to o pocite, keď chceme urobiť v živote niečo, čo vyžaduje veľkú dávku odvahy. A možno sa toho človek bojí, vie, že je to treba spraviť. A až to rozhodnutie spraví, je tomu rád. A preto sa už nedokážem dívať na človeka, ktorým Endre-silentname bol v roku 2006. A vážim si človeka, ktorým sa snaží stať. Lebo hoci sa v niečom nezmenil, v iných veciach sa konečne pokúsil posunúť dopredu.

 Úvaha

14 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu