Chlapec A Dúha

Keď som bol ešte malý chlapec, veril som v rozprávky so šťastným koncom. Najradšej som však počúval o zlate na konci dúhy. Zlato, za ktoré som mohol mať splnené jedno želanie. Akékoľvek by som chcel. A ja som presne vedel čo by som si najviac želal.

Moja sestra bola veľmi vážne chorá. Mala 18 rokov a v tele nejaký nebezpečný vírus, o ktorom nikto nič nevedel. Ležala len na posteli, hľadela do stropu, nikoho nepoznala, nejedla, nekomunikovala a bola ako zombie. Živá ale bez duše. Nevedel som čo robiť a každý deň som sa pri jej posteli modlil, aby vyzdravela. Aby sa našlo niečo, čo by jej vrátilo pôvodné zdravie.

Bola odo mňa staršia o 2 roky. Keď sme boli malí, vždy sme sa hrávali, ona mi vždy so všetkým pomáhala a mnoho vecí v živote ma naučila. Zastala sa ma vždy, keď som to potreboval a všetko vnútri ma bolelo, keď som ju videl takto zúboženú. Trhalo mi to srdce. Chcel som ju od toho všetkého uniesť. Aby to už bolo za ňou.

Jedného dňa som vytiahol z police rozprávkovú knižku a začal som jej čítať. Rozprávky sa mi videlo, že aspoň trošku vnútorne vnímala. Neviem. Akoby pri nich chvíľu dávala pozor. Možno to bolo len moje zdanie, ale skutočne som to vnútri cítil. Nalistoval som tú, ktorá sa mne páčila najviac. „Chlapec A Dúha“. V nej bola tá nádherná myšlienka, v ktorú som sa snažil veriť.

Malý chlapec sa rozhodne nájsť miesto, kde končí dúha. Podľa neho tam mohol byť uložený obrovský poklad. Mohol sa stať bohatým, nájsť si lepší domov, byť konečne šťastný a dostať sa preč z toho domčeka v lese, kde sa cítil tak sám. A jemu sa skutočne podarilo koniec dúhy nájsť. A tam bol kotlík zlata. A dostal dve možnosti. Buď si nechá zlato, alebo ho nechá tak a miesto toho mu škriatok v zelenom oblečení splní jedno želanie. Chlapec sa rozhodol pre zlato. Natešený sa pobral domov, no zistil, že na druhý deň ostal zo zlata len obyčajný čierny prach. A neostalo mu nič.

Ten koniec ma vždy tak trápil. Prial som si, aby mohol byť šťastný ako vždy chcel byť. Ale vybral si zlato, ktoré zmizlo. Možno by to so želaním bolo iné. Strašne moc som si prial nájsť skutočný koniec dúhy. Vybral by som si želanie a prial by som si len jedno. Aby moja sestra bola opäť zdravá. Aby mi opäť mohla povedať, že ma má rada. Veľmi som to chcel počuť.

Večer som si ľahol do postele a pohľadom sledoval mesiac v splne. Odrazu sa však na nebi zaligotala jasná dúha. Ako to ale bolo možné? Dúha v noci nikdy nesvieti. Potreboval som vidieť viac. Vyliezol som von z postele, dal si na seba bundu, obul si topánky a potichu vyšiel von. Skutočne to bola dúha. Veľmi jasná a jej koniec nebol ďaleko. Akoby pristála presne na našom dvore. Prešiel som tým smerom iba niekoľko metrov a v tráve som skutočne uvidel kotlík zlata. O chvíľu už bol pri mne malý zelený škriatok a hovorí mi:
„Našiel si moje zlato. Za odmenu si môžeš vybrať buď kotlík zlata, alebo ti splním jedno želanie. Akékoľvek budeš chcieť. Čo si vyberieš?“
A bolo to tu. Križovatka. Vedel som presne čo chcem, no to zlato vyzeralo lákavejšie, než som si myslel. Ale mal som pocit, že ak by som si ho vzal, tak by sa stalo to isté čo v rozprávke. Nuž som už nerozmýšľal. „Nechaj si zlato. Ja si budem niečo želať.“
„A o čo ide? Chceš veľký dom? Kopu peňazí? Motorku?“
„Nie. Prajem si, aby sa moja staršia sestra uzdravila a vrátila sa do jej tela stratená duša.“

Škriatok sa zdalo, že stratil reč. Chvíľu na mňa nemo pozeral a potom povedal. „Správne si si vybral. Choď domov. Tvoje želanie sa vyplní.“ usmial sa a potom on, kotlík zlata i dúha zmizli. Vrátil som sa domov, vošiel do postele a zaspal pokojným spánkom.

Keď som sa ráno zobudil, usmieval som sa. Mal som ten najkrajší sen na svete. Vyslovil som svoje želanie a niekto mi povedal, že sa splní. No len čo som precitol, bolo po radosti. Už som bol späť v realite. A tam nebola žiadna dúha ani zlato. Len ja a moja chorá sestra. Podišiel som k jej posteli a pohladkal ju po ruke. A odrazu urobila niečo čo nikdy predtým. Otočila tvár ku mne. Veľmi ma to prekvapilo a nevedel som čo povedať. Okamžite som utekal za rodičmi a povedal im, že Vierka sa na mňa pozrela. Tí vyskočili z postelí a išli sa presvedčiť. A to isté čo predtým. Aj ich sledovala očami.

Na ďalší deň začala pomaly hýbať prstami na rukách a nohách, čoskoro začala hovoriť prvé slová a po sotva mesiaci nás už poznala, jedla a usmievala sa. Nemohol som tomu uveriť. Vierka bola zase tou starou sestrou ako predtým. A veľmi ma to tešilo. Keď už bola celkom zdravá, povedal som jej o mojom sne a ona sa len usmiala a povedala: „Asi sa ti to želanie skutočne splnilo. Chcel si moje zdravie a dostal si ho. Odmietol si zlato. Odmietol si ponuky na peniaze a podobné veci. Ty si si vybral mňa.“

Dodnes som rád, že sa toto všetko stalo. Neviem či to bol sen alebo skutočnosť, ale ak sa to skutočne stalo, ďakujem tomu škriatkovi za to, že mi zachránil sestru.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu