„Za dvadsať minút som u teba.“ Povedal som bez toho, aby som ju čo len pozdravil.
„To dúfam,“ ozvalo sa z telefónu. Prevrátil som očami, na čo pokračovala, „Začína to už o ôsmej a veľmi nerada by som kvôli tebe zmeškala úvod. Takže si pohni, nech tu nemusím čakať dlhšie ako si hovoril!“
„Nestresuj sa, všetko to stíhame.“ Odvetil som jej pokojne a bez rozlúčenia zložil.
Naštartoval som auto, do prehrávača vložil posledný album od M83 a pomaly vyrazil. Hodiny v aute ukazovali 19:06. Buchol som päsťou po volante (ešte šťastie, že som netrafil klaksón) a roztrasene zaradil trojku. Nemal som rád naše debaty, ktoré nikam neviedli. Ešteže ma tá hudba začala rýchlo upokojovať. Nechcel som prísť neskôr ako som jej sľúbil. Ušetrím si ďalšie čistenie žalúdku. Telefón opäť začal zvoniť, no tento raz som mu už nevenoval nijakú pozornosť. Tá bola upriamená len na cestu predo mnou a hudbe, ktorá vychádzala z reproduktorov. Telefón tvrdohlavo vyzváňal ďalej. Ja som však len odbočil na diaľnicu a započúval sa do skladby „Midnight City.“ O chvíľu sa mi na tvár vrátil úsmev. Mobil čoskoro stíchol.
Majka už samozrejme nervózne pochodovala okolo domu, keď som zabočil do uličky. Myslím, že nikto by tú vysokú čiernovlásku neprehliadol. Hodiny ukazovali 19:24, takže som stihol prísť s predstihom dvoch minút. Výraz v Majkinej tvári však spokojnosť nevyžaroval. Stiahol som okienko.
„Zobral si aj dáždnik?“ vyštekla na mňa bez pozdravu.
„Nie, nebral som ho. Prečo sa pýtaš?“
„Nesledoval si predpoveď? Večer by malo pršať. Chcela som ti to povedať, no to by niekto musel zdvihnúť telefón.“
Odvrátil som sa od nej, aby nevidela aký som naštvaný a po chvíli jej odpovedal hľadiac pritom niekam mimo: „Už som bol na diaľnici. A sama dobre vieš, že nerád telefonujem za jazdy.“
„Tak potom ale počítaj s tým, že až zmoknem, budem na teba pekne nepríjemná.“
Tentokrát sa mi ovládnuť nepodarilo. Pozrel som sa na ňu tak zúrivo, až sa jej vždy pevne stiahnutý výraz zmenil na mierne prekvapený.
„OK. Ak chceš dáždnik, tak sa preň môžeš ešte vrátiť domov. Stále tam stíhame prísť, aj keby som musel ísť štyridsiatkou. Pokojne si skoč domov. Ja ťa tu počkám. A dúfam, že už nebudeš taká nervózna.“
Na sekundu na mňa pozrela celkom šokovaným výrazom. Stiahla pery do výrazu, ktorý hovoril, že som ju práve maximálne nasral, a následne sa bez jediného slova vrátila do domu. Čakal som na ňu možno dve minúty. Chvíľu som si myslel, že ju moja poznámka tak vytočila, že radšej strávi večer pri televízii. O chvíľu sa však opäť objavila vonku. V ruke držala veľký dáždnik. Bez toho, aby sa na mňa čo i len pozrela sa posadila vedľa mňa.
„Už máme všetko? Môžeme vyraziť?“ spýtal som sa s jemnou iróniou, na čo mi Majka odsekla: „Alan, drž hubu a štartuj.“
Usmial som sa. Konečne som ju dostatočne uzemnil na to, aby nenašla ani jediný argument, ktorým by zo mňa mohla znovu urobiť idiota. Ona očividne mojej dobrej nálade nevenovala pozornosť. Otočila sa k oknu. Vyrazil som.
Počas celej cesty ku kulturáku sme neprehovorili spolu ani jediné slovo. Ona ticho zúrila a moja zásoba slov pre ňu už bola vyčerpaná. Záchranné koleso už mohlo hodiť len dnešné predstavenie, ktoré malo napätie uvoľniť.
Zaparkoval som pred divadlom a skôr, než som stihol vypnúť motor, Majka vystúpila. Ráznym krokom sa náhlila ku vchodu do divadla. Siahol som do vnútorného vrecka kabáta a vytiahol jeden lístok. Stálo na ňom „KONIEC HRY“.
Vystúpil som z auta, zamkol a pobral sa za Majkou. Tá už bola síce ďaleko vpredu, no zastala a čakala, kým ju doženiem. V momente ako som bol pri nej, vytrhla mi lístok z ruky a pobrala sa opäť svojim smerom. Ja som si pripravil druhý lístok. Už som neplánoval ju dohnať. Čakajú ma ešte dve hodiny sedenia vedľa nej. V tej chvíli som si prial, aby sme mali radšej oddelené miesta.
Všimol som si obrovský nápis „STRELA“ priamo nad hlavným vchodom. Páčil sa mi názov, ktorý si títo mladí herci vybrali. Nikdy som o súbore „Strela“ nepočul a ani internet neponúkal veľké množstvo informácií. Nemali žiadnu oficiálnu stránku na facebooku, žiadne kontakty na hercov, či filmové skúsenosti. Zdalo sa, že išlo o absolútnych nováčikov. Jediné, čo som zistil bolo, že ľudia veľmi chválili ich predstavenia na sociálnych fórach. Hodnotili ich ako „veľké prekvapenie“, „neopísateľný zážitok“ a „fantasticky strávené dve hodiny.“ Nikto ale nechcel hovoriť nič konkrétne. Vraj by to pokazilo výsledný dojem.
Majku som nikde nevidel. Pravdepodobne sa už šla posadiť do sály. Tiež som sa pobral nájsť si svoje miesto. Na pódiu už boli rozložené rekvizity. Veľký stôl, štyri stoličky a veľké nástenné hodiny. Ukazovali čas 9:00 a očividne stáli. Už som sa nevedel dočkať. Malo ísť o príbeh o láske. Konečne som sa usadil a pozrel sa vedľa seba. Majka mi nevenovala ani jediný pohľad. Zdalo sa, že so mnou do konca večera už neprehovorí. Dáždnik mala položený pri nohách.
Potichu som vzdychol a obzrel sa za seba. Sedadlá už sa pomaly zaplňovali a zdalo sa, že ľudia sa už tešia na program. Nevidel som nikoho známeho. Všetko to bolo len veľa tvárí, ktoré mi splynuli v jeden veľký dav starších a mladších ľudí. Naposledy som skontroloval čas. Bolo 19:56. Vypol som mobil a prestal sa hmýriť. Môj pohľad už smeroval k pódiu.
O chvíľu na to zhasli svetlá. Venoval som Majke ešte jeden posledný pohľad. Stále vyzerala rovnako, ako keď som ju poslal naspäť domov pre dáždnik. Rozhodol som sa to ignorovať. Po chvíli vstúpil však nejaký muž vstúpil na pódium, aby nás privítal. Dámy a páni, dovoľte mi Vás privítať na dnešnom predstavení, ktoré sa volá „Koniec Hry.“ Ide o príbeh dvojice, ktorá žije v obrovskej bubline stvorenej z klamstiev. Raz však všetko skončí a my sa dnes spolu pozrieme na to, ako dokáže jeden prasknúť všetky ilúzie. Začíname práve... teraz!“
Ozval sa prvotný potlesk a svetlo sa presunulo na jednu zo stoličiek, na ktorej už sedela mladá herečka. Bola to štíhla černovláska a oblečené mala čierne rifle a červený top. Vlasy mala len pod uši a v tvári prísny a nepríjemný výraz. Hodiny na pódiu začali tikať.
Hlavná hrdinka si ťukala niečo do mobilu, keď na scénu pristúpil opálený mladík v koženej bunde. Posadil sa vedľa nej a dal jej bozk na privítanie.
„Tak čo? Kam dnes spolu pôjdeme?“ spýtal sa mladík dievčaťa.
Tá odložila telefón na stôl a svoj pohľad uprela na divákov. Stále vyzerala rovnako nespokojne.
„Peťo, mrzí ma to. Ale už tie lístky kúpil.
„Nemôžeš sa na niečo vyhovoriť? Na mamu v nemocnici? Alebo mu povedz, že si prechladla a kašleš.“
„Radšej by som to nerobila. Sľúbila som mu, že s ním pôjdem už pred dvomi týždňami. Vlastne... aby som bola úprimná, ja som tam chcela ísť. A už to nemôžem zrušiť.“
„A čo budem robiť ja? Budeme spolu aspoň večer? Sama si hovorila, že ťa to s ním nebaví. A musím sa priznať Jani, že to už nebaví ani mňa.“
„Čo tým myslíš?“ spýtala sa ho prekvapene a konečne mu venovala aspoň jeden pohľad.
„Chcem, aby si ho poslala do prdele a venovala sa len mne!“
„Do večera času dosť. A po predstavení ešte viac,“ odvetila mu Janka „Minimálne do štvrť na osem máme čas len pre seba. Z roboty nepríde skôr ako o piatej. Ja sa mu potom rýchlo pripomeniem, užijeme si predstavenie, okolo desiatej sa rozlúčime a potom som len tvoja.“
Peťo pokrútil hlavou a prevrátil očami. Neostávalo mu ale nič, ako sa zmieriť so situáciou. Obaja herci opustili pódium a ja som sa otočil k Majke. Tá sledovala pódium s obrovským záujmom.
Keď sa pódium opäť odkrylo, hodiny ukazovali jedenásť a čas plynul ďalej. Janka sedela na kanape znudene sledovala televízor. Peťo sa asi rozhodol stráviť deň inak. Po chvíli k nej prišla staršia dáma.
„Aký máš dnes večer program? Chystáte sa s Maťom niekam von?“ spýtala sa žena Janky.
„Ideme do kina. Vraj nejaká komédia. Tak som zvedavá, čo z toho bude.“
„Ako sa to volá?“
„Neviem. Nie je to jedno mami? Teraz sa snažím pozerať. Poviem ti, keď sa vrátime. Dobre?“
Odpoveď ženu očividne sklamala. Bez toho, aby čokoľvek povedala pomaly opustila scénu. Janke to očividne neprekážalo.
Nevedel som, čo si mám o tom všetkom myslieť, no chvíľu som skutočne nerozumel, čo môže byť na tejto hre tak výnimočné. O chvíľu Janke zazvonil mobil. Pomaly k nemu natiahla ruku a pozrela sa na displej. A hneď na to opäť prevrátila oči dohora a zdvihla. „Áno?“
Nepočuli sme hlas volajúceho, mohli sme si však vychutnať Jankine naštvané a zúfalé reakcie. A po chvíli volajúcemu odpovedala: „Maťo, potom ti zavolám. Teraz na toto naozaj nemám čas. Čau.“
Zložila bez toho, aby mu nechala čo i len moment na rozlúčku a opäť si ľahla na posteľ. Na pódium sa vrátila jej mama, no absolútne som v tej chvíli nesledoval, čo sa odohráva ďalej. Otočil som sa k Majke, ktorá vyzerala maximálne zmätene. Nevedel som, či dôvodom bola zvláštny spôsob humoru, alebo mala z toho všetkého podobné pocity, ako ja.
Uvedomil som si, že okolo jedenástej som sa snažil s Majkou spojiť, no zrušila ma skoro presne tým istým spôsobom. Na malý moment, som prestal všetko vnímať. Do reality ma vrátilo až zvonenie zvončeka. Janka vstala z postele a na moment sa stratila z nášho dohľadu. Počuli sme však jej hlas, a rozhovor s niekým ďalším mimo pódia. Netrvalo dlho a spolu s Peťom boli opäť na scéne.
„Už ma to nebaví. Táto hra na schovávačku nefunguje. Skôr, či neskôr, na to príde.“
„On? Prosím ťa. Mohla by som ho nenávidieť a aj tak by mal dôvod pri mne ostať.“ Odvetila mu so smiechom. Tá veta mala taký silný impulz, že na moment som prestal dýchať. A chvíľku som uvažoval, či je to naozaj pravda.
„To nemyslíš vážne,“ odvetil Peťo po chvíli, „To ťa tak veľmi miluje. Ešte stále?“
„Nemyslím si. Ale povedz mi, kto by takého človeka chcel?“
Urgentne som potreboval na vzduch. Atmosféra stúpala a posledné vety zapôsobili veľmi silne. Pravdepodobne to bolo cieľom. Našťastie bola ohlásená prestávka a bolo treba urobiť pár zmien v kulisách, tak som vstal a prešiel na chodbu. Srdce mi bilo ako splašené. Otočil som sa, no Majka za mnou nebola. Pristavil sa však pri mne nejaký muž: „Všetko v poriadku pane? Ste nejaký bledý.“
Pozrel som sa na neho a pokúsil sa o úsmev. „To je v poriadku. Nerobte si starosti.“
Prikývol a povedal: „Tak dobre. Zdá sa, že vás predstavenie zasiahlo. Ale mali by ste počkať do konca. Bude to stáť za to.“
Nerozumel som, čo sa mi snažil povedať, no prikývol som. Položil mi ruku na plece a povedal: „Tak radšej poďte do sály. Už to opäť začína.“ Na to sa otočil a šiel si sadnúť na miesto. A ja som o chvíľu urobil to isté.
O ďalších desať minút už herci boli opäť na mieste, no namiesto postele a televízora tu boli opäť stôl so stoličkami. Len hodiny boli stále tam, kde boli. A ukazovali pol tretej. Ten krátky rozhovor ma jemne upokojil. Majka bola na tom horšie. Zdalo sa, že tá čoskoro omdlie.
Ďalšia hodina prebehla už relatívne v pokoji. Dokonca sa zdalo, že už ma nič neprekvapí.. Na hodinách bol čas 18:55 a videli sme Janku, ktorá sa pripravovala na večer. Majka následne vstala a prebehla okolo mňa. Asi tiež potrebovala vzduch.
Všetko sa zdalo byť jednoznačné. Janka zdvihla mobil, a vytočila niečie číslo. Chvíľku bolo ticho, no po chvíli odpovedala volajúcemu: „To dúfam. Začína to o ôsmej a veľmi nerada by som kvôli tebe zmeškala úvod. Takže si pohni nech tu nemusím čakať dlhšie ako si hovoril.“
Pozrel som sa na prázdne sedadlo vedľa mňa. Všetko do seba zapadlo. Toto bol „Koniec Hry.“ Doslova. A preto, keď sa o chvíľu Majka vrátila, nevnímal som nič. Tá sa však do mňa pustila: „Čo to má znamenať?! Na čo sme sa to pozerali?!“
„To by zaujímalo aj mňa!“ odsekol som jej, „Najviac ma asi zaujala pasáž, kde tá herečka povedala, že by o neho nikto nestál!“
„Čo tým chceš povedať?!“
„Že si začínam myslieť, že to bolo celé o nás dvoch! Ľutujem človeka, ktorý skončí s tebou! Nie si nič iné, než hnusná klamárka! Považuj to za rozchod!“
Na to som sa otočil naspäť k pódiu, na ktoré sa medzitým vracala Janka. Zo skrine si vzala dáždnik. Mal som v úmysle odísť, no odrazu sálou zaburácal výstrel. Poriadne som sa vydesil a zdalo sa, že veľa hostí tiež. Keď som sa opäť otočil k pódiu, Janka na ňom ležala celkom nehybne.
Očakával som, že niekto príde herečku zachraňovať, no nič sa nedialo. Ľudia len kričali a splašene vstávali. Moje srdce bilo ako o život a rovnako Majka zabudla na našu hádku. Len sme mlčky pozerali na muža, ktorý ostal stáť na mieste. Po chvíli sa však pobral smerom k pódiu. Robil pomalé kroky a ako kráčal, uvedomil som si, že je to ten istý muž, s ktorým som sa pred pár minútami rozprával. Ľudia Minul Jankine telo. Potom sa otočil k divákom a povedal: „Každá hra sa musí skončiť. Nie každá ale musí dopadnúť takto. Občas treba len urobiť rozhodujúci krok. Ja som sa nechal klamať príliš dlho. A nastal čas ísť ďalej. Som Martin Rehák.“
Následne padla opona. Sledoval som ľudí, ktorí len ticho sedeli a neboli schopní vysloviť jediné slovo. Nerozumel som ničomu a nebol som jediný.
Nikto už nekričal. Miesto toho napäto sledovali oponu, ktorá sa o chvíľu opäť zdvihla. A keď uvideli Janku živú a zdravú, nastal potlesk. Na všetkých bolo vidno, že si vydýchli. Herci sa poklonili a diváci pokračovali v aplauze. Jediná osoba, ktorá len zúfalo pozerala na pódium, neschopná uveriť vlastným očiam bola Majka.
Ja som počkal, kým opona opäť padne a následne si šiel po kabát. Nečakal som, kým sa Majka spamätá. Ukázal som pani šatniarke svoje číslo a položila predo mňa moje veci. Rýchlo som sa obliekol a mal v pláne vyjsť von, keď sa otvorili bočné dvere a niekto ďalší sa náhlil von. Na moment som mal možnosť vidieť do tváre herečke, ktorá predstavovala Janku. Ani som nevedel, ako sa volá. Šiel som za ňou.
Našiel som ju hneď pred vchodom s horiacou cigaretou. „Vynikajúci výkon slečna. A okrem toho šlo o veľmi zaujímavé predstavenie.“
Pozrela sa na mňa a milo sa usmiala: „Som rada, že sa Vám páčilo. Snáď niekedy ešte prídete.“
„Určite. Máte aj iné hry?“
„Vždy je to rôzne. A najmä, každá hra skrýva svoje vlastné prekvapenie.“
Prikývol som. Nakoľko to vyzeralo, že ľudia postupne začínajú opúšťať budovu, spýtal som sa.
„Môžem Vás poprosiť o autogram?“
„Iste.“ Odvetila s úsmevom a siahla do kabelky. Vytiahla jednu svoju fotku, ktorú pár ťahmi podpísala. Podala mi ju do ruky. Konečne som zistil aj meno. Petra Mičianová.
„Ďakujem. Tak ja už pôjdem. Príjemný zvyšok večera.“
Prikývla a povedala: „Podobne. A teším sa až sa opäť uvidíme.“
Venovala mi posledný úsmev, zakývala na rozlúčku a ja som sa pobral čo najrýchlejšie k autu. Hneď ako som nastúpil, položil som fotku na sedadlo spolujazdca a naštartoval. Vtom som si ale všimol ponáhľajúcu sa Majku. Zamkol som dvere, no stiahol okienko.
„Pekný večer Majka. A zbohom.“
„Nehodíš ma aspoň domov? Začína pršať.“ Spýtala sa smutne.
Chvíľku som ostal zarazený. Nečakal som, že by sa ma po tom všetkom dokázala toto opýtať. A tak som jej povedal: „Potom môžeš byť rada, že si si vzala ten dáždnik.“ Stiahol som okienko, vycúval a opustil parkovisko. Z prehrávača opäť hrali M83. Usmial som sa. Konečne som sa cítil maximálne super. A kto vie, možno zavolala svojmu nabíjačovi, ktorý ju moknúť nenechal. To už ale nebolo podstatné. Ešte raz som sa pozrel na usmiatu tvár herečky na fotke. Bol som si istý, že som ju nevidel naposledy.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
7. 4.apríla 2017 16:02
Ako zle sa k nej zachoval!
Napíš svoj komentár