Hádam by som mal ísť aj spať, ale ako to, že ešte stále som hore a chodia mi veci do blogu po rozume? A to o rodičoch a deťoch

Je 3:57 ráno, keď začínam písať tento blog, ale to mi je jedno. Absolútne sa mi nechce spať. Keď už raz začnem hrať Half-Life 2, tak sa neviem odtrhnúť a zrazu ani neviem ako, ale je tu takáto skorá a neskorá hodina zároveň. A ráno ako poznám maminku tak bude 8:00 alebo aj skôr a bude už pri mne stáť, že nemám ponocovať a treba aj niečo porobiť, lebo je na to furt sama a ja nikdy nič nerobím.

A vlastne tak aj o tomto bude tento blog. O komunikácií medzi rodičmi a deťmi. Dá sa povedať. Vezmem to ale tak trochu z môjho uhla pohľadu. Ja mám pocit, že rodičia nás častokrát berú ako samozrejmosť. Každý deň sme tu, vždy nám hovoria tie isté veci, nadávajú nám za zlé známky, že sme neupratali dom a podobne. Ja mám niekedy pocit, že sa mi snažia dokázať, že sú lepší ako sme my.

Lenže čo absolútne neznášam na mojich rodičoch je nekonečné opakovanie jedného a toho istého minimálne 10x za deň. Uvediem taký maličký príklad. Mama mi povedala, aby som povešal prádlo z pračky. Ja som povedal, že to spravím, ale začal som sa venovať iným činnostiam a zabudol som na to. Uznávam, že to bola chyba a má právo mi ju vytknúť. Povie raz, povie dvakrát... ale keď vám to behom polhodiny stihne povedať ešte asi 20x aký ste neschopný a nič nedodržíte, tak to už mi lezie absolútne na nervy a potom už vybuchnem a poviem nejakú sprostú poznámku.

Z čoho plynie následne ďalšia bežná situácia. Maminka samozrejme nechápe, že už mám plné zuby, že mi 300x behom pol hodiny vynadá za to isté. Ona len povie asi: "No jasné, tak sa uraz. Ale nemáš právo byť urazený. Ale ja. Ja som tá, ktorá má byť ukrivdená." A toto furt. A donekonečne počúvam potom zase tieto isté veci. Moja mama nie je zlá osoba, ale s niektorými vecami ma fakt vytáča a pritom si to ani neuvedomuje. Budem jej to hovoriť? Podľa mňa to aj tak nepochopí. Už X-krát sme sa na to aj so sestrou hnevali, no ona s tým neprestala.

Uvažujem či ju baví z nás robiť debilov, ktorí keď niečo neurobia, tak sa im to musí vštepiť do hlavy tak, že im to budeme za deň miliónkrát opakovať. Prečo mi to nemôže povedať len raz? Alebo teda aj dvakrát? Ale nie stokrát. A potom sa čuduje, že už nevládzem.

Rodičia robia mnoho vecí pre naše dobreo a ja to viem. Ale zase na druhú stranu si myslím, že strašne chcú, aby mali svoje obrazy vo svojich deťoch. Lenže my nie sme oni ... a toto je častokrát ich chyba. A takisto nie sme debili a chceme si vytvárať vlastné názory na dané situácie. Lenže dospelí sa vždy musia hrať na tých, čo vždy budú tí múdrejší. Skúsenosti síce majú, čo je jasné, ale musia nám to tak dokazovať? Potom si pripadáme ako obyčajné nuly

No... je 4:07 a ja som dopísal čo som mal na srdci. Tak konečne dobrú noc (aj keď už spíte, pekné prázdniny a užite si Veľkú noc)

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu