O čom vlastne hovorím? Vidíte! Píšem vám tu svoje pocity a pritom sa neviem ani vyjadriť jasne. Prednedávnom som začal písať svoj prvý román. Mal som v úmysle zachytiť dve časové obdobia medzi sebou. Budúcnosť a súčasnosť. Lenže iným to zrejme nevyhovovalo. Môj štýl písania im liezol hore krkom a komentáre hovorili samé za seba:
„Toto je hanba slovenskej literatúry. Mal by si viac čítať.“
S týmto komentárom od neznámeho kritika som súhlasiť nemohol. Ja som čítal viac než dosť a za to čo som do toho románu vložil som sa rozhodne nehanbil.
„Príliš veľa vnútorných monológov a úvah. Absolútne to zatieňuje dej príbehu.“
Tu som sa už zamyslel. Pýtam sa tu na tomto mieste, či je dej príbehu vždy to o čo nám ide? Vezmime si niektorých iba našich autorov. Spomeňme si len na nebohého Rudolfa Slobodu. Výrazne uznávaný človek v oblasti literatúry, ktorý vo svojich príbehoch odhaľoval hlavne svoje vlastné úprimné myšlienky a pocity. Ale dej išiel v jeho prípade do úzadia. Ja si myslím, že krása príbehu nie je len zaujímavý dej. Tisíc rôznych ľudí napíše tisíc rôznych poviedok, tisícimi rôznymi spôsobmi.
A to je myšlienka, ku ktorej sa snažím dostať. Všetci z nás sme jedineční. Sme autori. Sme ľudia, ktorý svojimi myšlienkami chcú obohatiť svet. Každý úplne inak. Máme radi iné knihy, vyjadrujeme sa inými vetami, píšeme o celkom iných témach. Myslím si, že každý berieme inšpiráciu niekde úplne inde a formuje nás to do podoby, akú máme.
Poznám aj ľudí, ktorí mi hovorili : „Ja sa vyjadrujem sám za seba. Nemôžem používať myšlienky ani štýly iných autorov, však to je potom plagiát.“ alebo „Nikdy ma nič neinšpirovalo okrem života.“
Podľa mňa nie je pravda ani jedno, ani druhé. Ak by jedinou našou inšpiráciou bol len život, určite by nemohli existovať sci-fi alebo hororové príbehy. V nich predsa nič reálne v 70% prípadov nie je. Vezmime si už len príklad Hviezdnych vojen. Vieme, že nič také neexistuje. Všetko sú to len naše predstavy, idey a myšlienky, ktoré nám pomáha zobraziť na papieri naša fantázia.
A v prípade druhej myšlienky sa opýtam jedno. Skutočne sa nájde človek, ktorý napíše príbeh bez toho, aby v živote čítal knihu a mal predstavu o jej stavbe? Ja si myslím, že nie. Každý z nás musí vedieť aspoň niečo o slohových prácach, štýloch, žánroch a podobne. Potom si uvedomíme koľko rôznych možností písania existuje. Poznáme opisy, rozprávania, charakteristiky a podobne. Rovnako ako aj žánre. Poznáme rozprávky, westerny, sci-fi, horory, fantasy, dobrodružné príbehy, komédie, ženské romány, denníky a mnoho ďalších podôb literárneho diela. Ktorý si zvolíme je už na nás.
A prečo vlastne toto všetko píšem? Asi sa len snažím dokázať, že všetci sme celkom iní. Prečo by teda mali niektorí ľudia písať druhým, že by sa mali snažiť písať iným spôsobom? Nie je ich slobodná vôľa čo a ako napíšu? To čo sa môže na jednej strane javiť ako pomoc môže byť v skutočnosti len snaha iného človeka niekoho podkopnúť.
Moja posledná myšlienka sa týka ešte jedného komentu, ktorý som si schválne odložil na záver. Znie: „Mal by si viac čítať súčasných autorov.“
Chcem sa na tomto mieste opýtať – „Čo je to súčasný autor? Človek, ktorého dielo vyšlo roku 2008? Alebo 2009? A čo tí ostatní? Čo všetky knihy, ktoré vychádzali v období 50-tych až 90-tych rokov? Už nám nemajú dnes čo povedať a to čo v nich je už sú nezmysly?
Stále sa dívame len na to, čo teraz letí. Všetko musí byť in a na minulosť zabúdame. Myslím si, že krásne dielo nie je také, ktoré je práve bestsellerom. Krásne dielo je podľa mňa také, ktoré si môže prečítať akákoľvek generácia ľudí a aj po 50-tich alebo 100 rokoch nám stále má čo povedať a čím prekvapiť. Lebo tak ako niečia hviezda zasvieti, môže rýchlo aj zhasnúť. A po rokoch si na niektorých autorov už ani nespomenieme.
Páni. To som sa ale rozpísal. Celú dobu sa snažím niečo vytvoriť a sotva začnem, už je to v koši. A teraz tu mám pred sebou skoro dve strany popísané svojimi vlastnými myšlienkami, ktoré zo mňa akosi spontánne vyšli. Zdá sa, že skutočne čerpám inšpiráciu zo života. Ale necítim sa ako plagiátor cudzích myšlienok. Je to proste všetko len moje vlastne vypovedanie toho, čo som celú dobu cítil.
Pomaly vytiahnem zo stroja oba papiere a ešte raz si ich prečítam. Poviedka to síce nie je, ale mne to nevadí. Myslím, že som konečne dostal zo seba všetko, čo som potreboval. Snáď mi teraz všetko pôjde lepšie. Aspoň dúfam.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
luciia
23. 3.marca 2010 12:00
Tak toto je riadne super napísané naozaj!...
2
uvažovať je ľudské v živote človek uvažuje nad všetkým a prakticky stále, a keď uvažujem často si to hovorím sám pre seba
len keď človek uvažuje dokáže vytvoriť niečo nové len ak sa zamyslí nad tým čo píše vytvorí dokonalý dej a prečo by teda dej nemohol byť z úvah
myslím že to sa stáva každému, sadne si za počítač či s perom v ruke a papierom a začne niečo písať, no neprejde ani 5 minut a príbeh letí do koša, no akonáhle robíme niečo iné alebo začneme premýšľať nad tým prečo nám to nejde príbeh je na svete a prakticky sa píše sám, pretože ide z nás postavený na našich myšlienkach ,
uváh nie je nikdy dosť
len keď človek uvažuje dokáže vytvoriť niečo nové len ak sa zamyslí nad tým čo píše vytvorí dokonalý dej a prečo by teda dej nemohol byť z úvah
myslím že to sa stáva každému, sadne si za počítač či s perom v ruke a papierom a začne niečo písať, no neprejde ani 5 minut a príbeh letí do koša, no akonáhle robíme niečo iné alebo začneme premýšľať nad tým prečo nám to nejde príbeh je na svete a prakticky sa píše sám, pretože ide z nás postavený na našich myšlienkach ,
uváh nie je nikdy dosť
3
Neviem ani, prečo som na tento článok klikla. Ale teraz cítim, že som klikla dobre.
Neviem, kto Ti povedal to s kritikou na prílišné úvahy, ale napríklad mňa bavia tiakéto knihy veľmi. Asi nikdy nemôže dostať človek poyitívnu kritiku bez akýchkoľvek neprajníkov. Ale je dobré, že Ťa to aspoň vie nakopnúť do napísania skvelého blogu! Tak prajem, nech aj román sa začne znovu rozbiehať.
Neviem, kto Ti povedal to s kritikou na prílišné úvahy, ale napríklad mňa bavia tiakéto knihy veľmi. Asi nikdy nemôže dostať človek poyitívnu kritiku bez akýchkoľvek neprajníkov. Ale je dobré, že Ťa to aspoň vie nakopnúť do napísania skvelého blogu! Tak prajem, nech aj román sa začne znovu rozbiehať.
4
Dovolím si hneď na začiatok vypichnúť a vyjadriť sa k dvom pre mňa určite najlepším myšlienkam v celom tomto blogu:
"Pýtam sa tu na tomto mieste, či je dej príbehu vždy to o čo nám ide?" - rozhodne nie, ale dovolím si povedať, že ani kritika to tak neberie. Sú autori, u ktorých je najdôležitejšia forma (a tým tentoraz výnimočne nemyslím seba, hoci som absolútne živým príkladom človeka, ktorý píše o hovne a forma je to, čo ho zachraňuje)... Napríklad, čo taký Dostojevskij? Je svetoznámy a je ÚŽASNÝ! V jeho príbehoch sú vnútorné úvahy neustále a napríklad v takom Zločine a treste je síce zápletka vykreslená dokonale a precízne, ale stejnak je na taký obrovský epos absolútne minimálna...
"Stále sa dívame len na to, čo teraz letí. Všetko musí byť in a na minulosť zabúdame. Myslím si, že krásne dielo nie je také, ktoré je práve bestsellerom. " - presne tak!!! Toto je vec, ktorú napr. mne vyčítajú pri mojich básňach. Že sa to rýmuje, že je to viazaný verš, že je to zastaralé, že to nie je oná trápna moderná poézia, ktorá teraz momentálne naozaj nechápem prečo letom-svetom oblieta Birdz a všetci sa na nej neskutočne nadchýňajú a ja trištvrtine tých diel nechápem... báseň je o tom, že máme BÁSNIŤ... alebo hrať sa so slovíčkami... a nie tuná sa snažiť o niečo, čomu fakt nikto okrem nás nepochopí... teda, ak chápeš, čo myslím, ale myslím, že chápeš...
Aaaa na záver si neodpustím už iba drobnú kritiku k tomuto inak výbornému blogu: Bolo to trochu rozvláčne a keby som to po sebe editovala, tak by som možno vypustila niekoľko viet Aby to dostalo trochu väčšiu šťavu. Ale inak absolútne super
"Pýtam sa tu na tomto mieste, či je dej príbehu vždy to o čo nám ide?" - rozhodne nie, ale dovolím si povedať, že ani kritika to tak neberie. Sú autori, u ktorých je najdôležitejšia forma (a tým tentoraz výnimočne nemyslím seba, hoci som absolútne živým príkladom človeka, ktorý píše o hovne a forma je to, čo ho zachraňuje)... Napríklad, čo taký Dostojevskij? Je svetoznámy a je ÚŽASNÝ! V jeho príbehoch sú vnútorné úvahy neustále a napríklad v takom Zločine a treste je síce zápletka vykreslená dokonale a precízne, ale stejnak je na taký obrovský epos absolútne minimálna...
"Stále sa dívame len na to, čo teraz letí. Všetko musí byť in a na minulosť zabúdame. Myslím si, že krásne dielo nie je také, ktoré je práve bestsellerom. " - presne tak!!! Toto je vec, ktorú napr. mne vyčítajú pri mojich básňach. Že sa to rýmuje, že je to viazaný verš, že je to zastaralé, že to nie je oná trápna moderná poézia, ktorá teraz momentálne naozaj nechápem prečo letom-svetom oblieta Birdz a všetci sa na nej neskutočne nadchýňajú a ja trištvrtine tých diel nechápem... báseň je o tom, že máme BÁSNIŤ... alebo hrať sa so slovíčkami... a nie tuná sa snažiť o niečo, čomu fakt nikto okrem nás nepochopí... teda, ak chápeš, čo myslím, ale myslím, že chápeš...
Aaaa na záver si neodpustím už iba drobnú kritiku k tomuto inak výbornému blogu: Bolo to trochu rozvláčne a keby som to po sebe editovala, tak by som možno vypustila niekoľko viet Aby to dostalo trochu väčšiu šťavu. Ale inak absolútne super
Napíš svoj komentár