Rose

Keď som počul toto meno naposledy, bol som ešte malý chlapec a vôbec som neveril, že raz sa mi vráti. Rose bola moja priateľka zo sna. Tak sa mi aspoň keď som mal asi 4 roky vo sne predstavila. Zvláštne je, že si ten sen pamätám dodnes. Moja snová láska, ktorú som hľadal úplne všade. Nevedel som vlastne či Rose bolo jej skutočné meno. No dnes som sa zobudil s veľmi zvláštnym pocitom. Rose sa vrátila do mojich snov. A znovu bola ku mne taká nežná ako predtým. Len vyrástla. Už nebola malé 4-ročné dievčatko. Stala sa z nej 18 ročná dievčina s výborne vytvarovaným telom, blonďavými vlasmi, modrými očami a jemným úsmevom. Určite by sa našiel nejeden chalan, ktorý by ju chcel za svoje dievča. A ona sa mi vráti do snov.

Usmeje sa na mňa a pohladí ma po líci. „Ahoj Peťo. Rada ťa zase vidím. Veľmi si mi chýbal. Nemôžem na teba prestať myslieť. Musela som ťa znovu nájsť.“
„Rose.“ povedal som a objal ju. Veľmi rád som ju videl. Zvláštne je, že som si na ňu stále pamätal a povedal som: „Pamätáš sa ako sme sa kedysi báli tvojho otca. Nechcel, aby sme boli spolu.“
„To sa nezmenilo.“ povedala potichu a ešte raz som sa na ňu poriadne pozrel. Nemohol som veriť, že to malé chudobné dievčatko, ktoré som kedysi ešte k tomu videl čiernobielo je zrazu dospelá, tak krásna a navyše ju môžem vidieť aj vo farebnom vydaní. Usmial som sa na ňu a nahol som sa k nej, aby som ju pobozkal. No nestihol som. Odrazu sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpil nejaký muž. Je veľmi povedomý, no neviem odkiaľ. Vyzerá byť veľmi nahnevaný a rýchlo sa k nám blížil. Ja s Rose sme okamžite utekali a prebral som sa. Tak dlho som ju nevidel a znovu bola preč. Uvažoval som, či tá postava nebol opäť jej otec. Spať sa mi už nepodarilo. Musel som myslieť na svoju vysnívanú priateľku Rose.

O niekoľko dní som prechádzal pomaly ulicami a zastavil som sa pozrieť sa na smútočné oznamy. Rozosmútilo ma, keď som si všimol, že zomrela nejaká mladá dievčina Rozália Filipová. Osemnásť rokov. To ma zaujímalo veru čo sa jej mohlo stať. Fotka pri zosnulej chýbala. Neviem vôbec prečo, ale niečo ma na tom zaujímalo. Chcel som vedieť viac. Vrátil som sa domov a začal pozerať pozorne internet. Dal som do vyhľadávača meno Rozália Filipová, Dubnica nad Váhom. Bol som zvedavý, čo mi nájde. A o chvíľku som mal čo som chcel a tentokrát tam bola dokonca aj foto. Úplne som onemel.

To bola Rose. Meno Rozália sa jej zrejme nepáčilo, nuž si ho poangličtila a stala sa z nej Rose. Takže Rose Filipová vo veku 18 rokov umrela. A navyše deň na to, ako sa mi sníval ten sen, kde nás vyrušil ten chlap. Podľa správ nejaký očitý svedok našiel jej telo vyhodené v kontajneri. Polícia na nič neprišla. Bola nahá a príčina smrti bola úder tupým predmetom do hlavy. Zhlboka som dýchal. Takže moja priateľka zo snov, ktorú som kedysi hľadal bola mŕtva. Rose bola mŕtva. Pohreb mal byť už o pár dní a tak som sa rozhodol, že si na túto príležitosť kúpim čierny oblek. Nikdy som ju síce nevidel, ale chcel som tam byť. Umrelo predsa dievča, ktoré som 16 rokov hľadal. A keď som ho našiel, tak už jej nebolo.

Toho večera sa mi sníval s Rose ešte jeden sen. Bola opäť vedľa mňa a hladkala ma po tvári. Ja som bol ale smutný. Pozrel som sa jej do očí a povedal: „Rose. Kto ti to spravil? Kto ti tak hnusne ublížil? Povedz mi to a ja urobím všetko pre to, aby za to zaplatil.“
Ona chvíľku pozerala do zeme a potom ma objala a povedala: „Celý život sme chceli byť spolu a niekto to nechcel. To vieš predsa najlepšie.“
To som už ostal úplne ticho. „Chceš mi povedať, že...?“ no nemusel som dokončiť ani vetu a Rose prikývla a potom jej z oka stiekla slza. „Keď som ťa po rokoch opäť našla, nemohol to nechať tak. Spomeň si predsa, že sme mali ešte sny dávno predtým. Dokonca dva. Ty a ja. Snívala som o človeku, ktorý ma bude milovať. Prisnilo sa mi vtedy s tebou. Tie sny sme mali obaja. Lenže niekto tretí nám naše sny sledoval. A keď vtedy zistil, že som ťa opäť našla, nezvládol to. Chcel mať svoje dievčatko vždy len pre seba. Nikomu inému patriť nemala.“
Ja som už nevedel čo povedať. Nuž som len Rose ticho objal. Tentokrát nás nikto nevyrušil. Rose už prišla za mnou jediným možným spôsobom. Nikto sa viac na jej sny nemohol napojiť. Položila mi prst na pery a povedala: „Zbohom Peťko. Ľúbila som ťa. Škoda, že sme sa nenašli skôr.“ A venovala mi prvý a posledný bozk v živote. Na rozlúčku.

Na pohreb som sa samozrejme dostavil. Pred rakvou stál aj jej rodičia a najlepší priatelia. Pomaly som k nim prechádzal, no keď som stisol na znak úprimnej sústrasti ruku jej otcovi, potichu som povedal: „Viem, čo ste spravili.“ Ten ostal ako prikovaný. Už som sa zberal na odchod, keď ma odrazu niekto silno zdrapil za golier a pritiahol ma späť. Už som stál zoči voči diabolskému otcovi, ktorí zreval: „O čo ti ide?! Mala ma počúvať a nič by sa nestalo!“ No iní už zaregistrovali čo sa deje a rýchlo mi pribehli na pomoc. Ja som rýchlo povedal všetko čo som vedel a ešte toho dňa vzniesli na pána Eda Filipa obvinenie za vraždu. Ten tvrdí, že je nevinný a vyšetrovanie nemá konca. Ja ale viem pravdu. To on zabil Rose. Zabil ju, lebo nezniesol predstavu, že by našla priateľa a odišla by od neho. Pre ňu nemal existovať nikto.

Rose neustále navštevujem a nosím jej kvety. Na môj podnet dokonca je na kameni napísané: „Tu odpočíva milovaná dcéra a kamrátka Rozália „Rose“ Filipová.“ (1990 – 2008). Vždy na ňu myslím len v dobrom. Hoci sme sa nikdy nevideli, bolo to moje dievča. Moja láska, o ktorej som sníval.

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu