Tomáš Riečičiar bol chalan, ktorý si bez internetu nevedel predstaviť život. V jednom kuse sedel za počítačom, písal si s mladými slečnami a nemohol sa sťažovať. Rovnako rád sledoval aj stránky pre mladých autorov. Komentoval rôzne. Záležalo zväčša na obsahu každého článku. Vždy väčšinou boli o tom istom. Pochvaly, rady alebo smiech. Všetko bral úplne neutrálne. Až raz otvoril článok autorky, ktorej dielo na neho zapôsobilo úplne inak, než ostatné.
Otvoril si náhodou jednu z jej básničiek a ako postupoval, verš po verši, rytmus jeho srdca nabral celkom iné otáčky. Každé slovo malo v sebe toľko života, ako nikdy nevidel. Tomáš nevedel čo napísať. Chcel jej napísať pravdu. Lenže slovíčko – „Super“ alebo „Pekné“ bolo málo. To chcelo niečo viac. Až nakoniec k básničke napísal takýto komentár: „Strašne sa mi to zarylo do srdca. Cítil som dotyk každého slova. Bolo to niečo úžasné. Nádherné. A viem ,že čokoľvek čo by som pochvalne napísal by nebola pravda, lebo pravda je ešte niekde oveľa ďalej.“
Ubehol nejaký čas a Tomáš sa rozhodol pozrieť konto mladej autorky, ktorá sa mu predstavila ako Lenka. Objavil ďalšiu básničku. O láske. A v momente ako dielo dočítal mu láska naplnila každú žilu i tepnu. Odrazu sa len usmieval a písal svoj historicky najosobnejší komentár : „Keby som bol tvojim priateľom, tak za túto báseň by som ti dal sladkú pusu.“ Pravda bola taká, že Tomáš jej ten bozk skutočne chcel dať. Tak ako ona pobozkala jeho srdce svojimi nápadmi chcel on aspoň pobozkať jej pery. To by bolo to najmenej čo by pre ňu mohol urobiť. Už ale nechcel nechať konverzáciu len v rámci hodnotení článkov. Chcel ju poznať viac.
A preto na jej poďakovanie nenapísal len „Za málo.“, ale napísal jej to čo jej chcel povedať už na začiatku. „Nemáš zač Lenka. Ale tie tvoje básničky a príbehy sú tak nádherné, že som sa do teba asi zamiloval. Asi raz za tebou prídem, nech už budeš kdekoľvek a naživo ťa za to všetko pobozkám.“
Chvíľku to síce trvalo, no napokon sa dočkal odpovede. A vôbec nebola negatívna. Odpísala mu: „Ďakujem. Vďaka tebe dostalo písanie mojich blogov zmysel. Vidím v tom to, čo do toho dávam. Budem rada, keď sa stretneme.“
Lenke jeho pozornosť veľmi lichotila. Vôbec nebola zvyknutá na reakcie podobné Tomášovým.
Začala ho mať veľmi rada,dobre sa jej s ním písalo a čítanie jeho blogov bolo jej denným rituálom.
A tak ich priateľstvo rozrastalo. Lenka písala ďalšie krásne články na svoju webku a Tomáš ich vždy po prečítaní ohodnotil. Najviac ho ale dostalo, keď mu na spečatenie ich priateľstva napísala krásnu básničku. To už ani nevedel ako jej má poďakovať. Vyriešil to nakoniec tak, že jej za odmenu napísal vyznanie.
Trvalo to istú dobu a Tomáš mal chuť nasadnúť na prvý vlak do Handlovej a prísť Lenku pozrieť. Cítil, že sa zamiloval. Miloval jej dušu, ktorú zachytila v tých krásnych príbehoch. A chcel ju konečne objať, pobozkať a pozvať na zmrzlinu za tie krásne diela. Ale rovnako sa toho aj bál. Vôbec nevedel, čo by jej také povedal. Nechcel vyzerať ako hlupák. Trápili ho na tom všetkom len 2 podstatné fakty. Lenka mala len 14. Lenže on už bol dospelý viac ako 20-ročný muž. A tiež ho zamrzelo, že je už zadaná. Z toho plynulo, že nemohol prežiť ani len krásnu letnú literárnu lásku. Nechcel jej pridávať problémy. Na to ju mal moc rád.
Nakoniec sa ale cesta do Handlovej predsa len konala. Tomáš sa rozhodol, že to urobí, lebo potom sa už neprinúti. Kúpil v kvetinárstve jednu červenú ružu a poďme za Lenkou. Samozrejme, že sa s ňou najprv na tom malom rande dohodol. Čakala ho hneď na stanici.
Ako naňho čakala na stanici, trochu sa bála. V podvedomí však vedela, že človek s takým dobrým srdcom ako je on by jej nikdy nemohol ublížiť. Aj keď mala priateľa, v jej srdci sa vždy našlo miesto pre ľudí ako je on.
V momente ako vystúpil z vlaku a spoznal to nevinné dievča z internetu, rozbehol sa k nej a natešene ju objal. Dlho ju takto držal v náručí a na privítanie z neho vyšlo len: „Ach Leni, tak moc som sa na teba tešil.“
„Aj ja na teba Tomáško. Zdá sa mi to ako celá večnosť. Tak rada ťa konečne vidím.“
„Táto je pre teba.“ Povedal jej s úsmevom a podal jej kúpenú ružu.
„Tá je nádherná. Ďakujem.“ s úsmevom ju prijala a znovu na symbol vďaky objala.
„No. Tak ťa pozývam na tú sľúbenú zmrzlinu“ povedal jej a pomaly ju pustil. „Kde robia najlepšiu?“
„Ukážem ti. Poď.“ povedala, chytila ho za ruku a už ho plná pocitov pomaly viedla ulicami Handlovej.
Navzájom sa spolu kŕmili sladkou pochúťkou a usmievali sa jeden na druhého. Tomáš stále chválil Lenkin štýl, pričom ju hladkal po ruke a ona mu jeho úsmevy opätovala. Niečo muselo byť toho dňa vo vzduchu, lebo Tomáš na záver pohladil Lenku po líci a povedal: „Tak a teraz dodržím svoj sľub. Pusa už na teba čaká.“
Lenka mu s úsmevom natrčila najprv jedno líce, potom druhé, no na záver si položila ukazovák na svoje pery na symbol, že chce jeden aj tam.
Nemusel jej to hovoriť,vedela to vyčítať z jeho očí a pre ňu to bolo to najmenej čo mohla spraviť.
On mal z toho veľkú radosť. Prisunul sa k nej čo najbližšie, vzal si jej tvár do dlaní a splnil svoje tajné prianie. Jej pery prizdobil nežným a sladučkým bozkom. Obaja si priali, aby to nikdy neskončilo. Lenže Tomáš musel ísť nakoniec domov. Skončilo sa ich prvé a možno aj posledné stretnutie, kde konečne sa konečne spoznali aj inak ako cez blogy ktoré obaja tak radi písali. Sľúbili si ale, že všetko čo prežili ostane len medzi nimi. Ten bozk bol ale rozhodne to najkrajšie čo Tomáš v živote prežil.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
alysia
14. 4.apríla 2010 15:41
fuha viem ze je to vymysleny pribeh teda hore je aka kolonka ale vau ... pekneeee
2
Ja mám taký strašný pocit, že toto je skutočné a je to o vás dvoch.
5
já ti nevím Karle, ale 14??? to je fakt ešte dieťa (sorry Lenča )
ale inak úžasné.
ale inak úžasné.
7
Mne sa len nepáči, že Lenka je ešte stále (alebo proste že stále) zadaná. Ja by som nikdy niečo podobné neprevádzkovala, ak by som mala po svojom boku niekoho. Láska by mi nedovolila... takéto reči by som teda vtedy nedovolila nikomu.
A viem, že ani tomu, kto je po jej boku, by sa to nepáčilo. Ale to je iba môj názor, ako som sa na tom pozrela pri to čítaní. A viem, že je to vymyslené Tak som proste chcela, že toto sa mi na chovaní hrdinky ani trochu nepáči
A viem, že ani tomu, kto je po jej boku, by sa to nepáčilo. Ale to je iba môj názor, ako som sa na tom pozrela pri to čítaní. A viem, že je to vymyslené Tak som proste chcela, že toto sa mi na chovaní hrdinky ani trochu nepáči
Napíš svoj komentár