Môj príbeh sa udial jednej noci, keď som sa vracal domov. Mal som už dosť časový sklz, nuž som sa rozhodol vziať to skratkou. Tou skratkou bol starý, tmavý a veľmi strašidelný podchod. Jediný zdroj svetla v ňom bola malá lampa, ktorá bola umiestnená v strede podchodu. A nakoľko bol dosť dlhý, bolo to skutočne žalostne málo. Navyše sa často stávalo, že výtržníci, ktorí tam chodievali fajčiť a fetovať ju rozbili a nebolo vidieť nič.
Sám som mal z toho miesta strach. Inokedy by som to zobral radšej okľukou cez cestu, no nemal som čas vyberať si dlhšie trasy. Nuž som sa zhlboka nadýchol a začal schodami pomaly stúpať dole. V jednom momente som sa otočil za seba, akoby som si to chcel rozmyslieť. Svetlo tej noci nesvietilo. Zrejme ho museli zase tí chuligáni rozbiť. Nuž som vyrazil. Pomaly som vošiel do tmy.
Pomaly som sa od vchodu vzďaloval, no na východ som ani nedovidel. V tej tme som bol rád, že som sa nezabil. A odrazu som to začul. Niekto tíško zastonal. Vydesilo ma to. Nevidel som ani na krok pred seba, nuž som len zamieril tým smerom, odkiaľ som počul tie vzdychy. Toho dňa som si telefón zabudol a tak som si nemal ani čím posvietiť. Riadil som sa len svojich sluchom.
Čoskoro som objavil príčinu tichého vzlykotu. Vrátil som sa odkiaľ som prišiel a objavil som malého, nahého a poriadne dorezaného asi 8-ročného chlapca. Ponúkol som mu pomoc a poprosil ho, aby mi dal adresu. On to ale nevedel. Chcel len aby sa odtiaľ dostal, no nezabudnem na jednu vetu, ktorú mi povedal: "Pomôž mi, sľúbili, že sa vrátia." Na to som už nereagoval nijako inak, než som ho vzal do narúče a vyšiel von z podchodu. Držal som ho na rukách a utekal čo najrýchlejšie. Vôbec mi už nezáležalo na tom, že doma bude problém. Chcel som ho len vziať do bezpečia. Vzal som ho domov. Stál som už pred dverami a odomkol. No v momente ako som sa otočil a chcel ho pozvať ďalej, zmizol. Nevedel som čo sa stalo. Chvíľu som na neho kričal, no keď som si uvedomil, že asi utiekol, vrátil som sa domov.
Prednášku od rodičov som si samozrejme užil, no nevnímal som ju. V hlave som mal len toho chlapca. A preto hneď ráno som sa vybral na políciu. Nahlásil som ho ako nezvestného a oni mi povedali to čo vždy. Dajú mi vedieť keď na niečo narazia. Vydýchol som si a pobral som sa domov. Cestou som si kúpil noviny a sotva som si pozrel titulnú stranu, zvýšil som pozornosť.
V článku nebolo spomínané nič iné, len náš milý podchod. Zdalo sa, že skupina výtržníkov, ktorých polícia zadržala tam namierili presne v ten istý okamih ako ja. Zrejme to zobrali ale z druhej strany. Podľa všetkého tam prišli s fľašami benzínu a vnútri spôsobili rozsiahly požiar. Následne sa pokúsili o útek, no práve v tom čase išla okolo podchodu hliadka, ktorá si oheň všimla. Upovedomili požiarnikov, mladíkov zadržali a nikto podľa všetkého nebol zranený. Ale mohol som tam byť aj ja, a mohli nešťastnou náhodou zabiť mladého človeka, nakoľko lampa toho večera nesvietila. Ten chlapec zachránil môj život. Asi sa už nikdy nedozviem, kto to bol, ale len vďaka nemu som cez ten podchod nešiel.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mirkova
15. 3.marca 2010 20:27
už sa mi dá hviezdičkovať
Napíš svoj komentár