Umriem Pri Tvojich Nohách

Z CD-čka doznievali posledné tóny melancholickej skladby „Umriem Pri Tvojich Nohách“ od kapely Nocadeň a ja som nemo hľadel do stropu. Ležal som na posteli a spomínal na časy, ktoré boli staré len pár týždňov. Z očí mi tiekli slzy. Napravo odo mňa na nočnom stolíku stála malá fotka, na ktorej som bol zobrazený zo svojou kamarátkou Marikou. A sotva som sa na ňu pozrel, bolo mi ešte horšie. Marika bola na mňa nahnevaná a povedala mi, že už ma nikdy nechce vidieť. A to sme kedysi boli najlepší kamaráti. Hovorili sme si úplne všetko. Všetko to pokazila láska.

Opäť som pustil pieseň a odmietal som čokoľvek robiť. Chalani ma neboli schopní dostať z domu a ani dohovory rodičov ohľadom faktov, že takýmto trápením to nič nezmení nepomáhalo. Potreboval som ju. Slzy prenikali do plachty a už mi bolo všetko jedno. Utápal som sa vo vlastnom žiali a nikto mi nevedel pomôcť. Hlavne ja som nikoho pomoc nechcel. Jediný hlas, ktorý som chcel počuť na mňa zanevrel.

Pomaly som vstal z postele a posadil sa za stôl. Už som nevládal. Na kúsok papiera som napísal svoje posledné myšlienky. Posledné, čo som cítil a chcel povedať. A jediné čo zo mňa skutočne vyšlo boli slova piesne, ktorá mi donekonečna znela z prehrávača a v mojich ušiach.

„Umriem pri tvojich nohách
A pierkach holubov
V mojich posledných slovách
Rozlúčiť som sa zabudol.“

Lístok som nechal na stole a pobral sa smerom na chodbu. Na strechu paneláku to bol len kúsok. Umieral som. Cítil som to v momente ako som sa približoval k okraju. Už len meter, už len pár centimetrov. Pozriem sa pod seba a vidím svoje mesto z výšky. Už mi bolo všetko jedno. Odpustenia som sa nedočkal, hoci som Mariku o neho prosil niekoľkokrát. Nechcela ma ani vidieť. Už som pre ňu neexistoval. Ešte raz som sa pozrel na svet za mnou a potom opäť dolu. Odrazil som sa od strechy a skočil dopredu. Zavrel som oči a moje posledné myšlienky smerovali priamo k Marike. Potom som už nevidel a necitil nič.

---------------------------------------------------------------------------------------------

Stojím pred Jurajovým hrobom a nemám slov. Položila som mu naň kvety a zapálila sviečky. Takto odišiel človek, ktorému som zverila celé svoje srdce. Ležal v tráve pri mojich nohách a nepočula som posledné zbohom. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Milovala a nenávidela som ho zároveň. Viem, že toho mal veľa. Viem, že sa každý deň snažil ospravedlniť a ja som to nevnímala. Ani v najmenšom ma ale nenapadlo, že upadne až do takejto krutej depresie, z ktorej nebude cesty. Pomaly odchádzam a v rukách držím jeho posledné slová, ktoré napísal na papier. Možno som ho mala počúvať a zabránila by som tomu. Ale ja som musela mať vlastnú hlavu.

Pomaly prídem domov, ľahnem si na posteľ a dívajúc do stropu vo mne sú všetky možné slová. Ani neviem ako, ale pomaly zaspávam. Pred sebou vidím Juraja ako je vedľa mňa, no neusmieva sa. Naopak na mňa pozerá krútiac hlavou a odchádza odo mňa. Akoby videl vo mne dôvod prečo sa to všetko stalo. Ja mu hovorím: „Prepáč mi. Prosím. Odpusti mi.“ ale on neodpovedá. Odchádza preč a ja ho nemôžem dobehnúť. S plačom som sa opäť zobudila. Cítila som sa tak vinná. Bola to moja vina.

Druhého dňa som opäť bola pri jeho hrobe a okrem čerstvých kvetín som začala kameňu hovoriť: „Jurko, prepáč mi to všetko. Bola som hlúpa. Mala som ťa počúvnuť a mohli sme si všetko vysvetliť. Odpúšťam ti to čo sa medzi nami stalo. A ty prosím ťa odpusti mne. Odpusti mi, že som ťa v najhoršej chvíli nechala na zemi a nezdvihla ťa.“ V duši som sa cítila omnoho lepšie. Kameňu som venovala ešte jeden malý úsmev a potom som odišla

Tej noci sa mi opäť sníval s Jurkom sen. Ale už nebol nahnevaný. Usmieval sa, chytil ma za ruku a povedal: „Som tak rád, že si zase varíme Marika. Strašne si mi chýbala.“
A ja som povedala len: „Mám ťa rada a ďakujem ti.“

Ďakujem kapele Nocadeň za inšpiráciu, ktorú som nadobudol pri počúvaní tejto nádherne smutnej skladby. Sám som pri nej mal pocit, že umieram. Kus výbornej práce, ktorý je treba pochváliť.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu