Už 1. deň ma začal výrazne lámať. Vonku bolo zamračené, dážď z neba padal a samozrejme som musel vstať z postele ľavou nohou. V hlave sa mi ukázal obraz mojej priateľky Simony, ktorá bola kvôli udalostiam za posledné dni ku mne veľmi odmeraná. Ako by to už ani nebola ona. Nespoznával som ju. Pomaly som vošiel do sprchy, pustil som na seba vlažnú vodu a cítil ako prúd kvapiek vody na mňa dopadá. A cítil som sa, akoby som miesto v teplej sprche bol v tom studenom daždi. Hlava sklonená, z očí tiekli slzy a Simona nie a nie zísť z mojej hlavy.
Po sprche, raňajkách a dôkladnej hygiene môjho chrupu som si vzal aktovku a pomaly kráčal do školy. Pomalými krokmi a bez dáždnika som sa prechádzal v tomto mokrom dni a absolútne mi to nevadilo. Chcel som, aby som bol čo najviac mokrý. Akoby som len chcel, aby tá padajúca voda z neba zo mňa všetko zmyla. Stále som myslel na tú poslednú hádku. Všetko mi bolo úplne jedno. Smútok mi napĺňal každú žilu v mojom tele a skutočne som chcel len, aby ma ten dážď utopil a mal som pokoj.
V škole som nikomu nedokázal povedať absolútne nič. Hoci sa ma na to spolužiaci pýtali, len som nemo hľadel do stien. Nič ma nezaujímalo. Dokonca som nepočúval ani profesorov. Ich reči ma absolútne netrápili. Vytiahol som si kúsok papiera a začal som si kresliť kríže a ten dážď, ktorý neustále vonku padal.
Ani počas cesty domov sa to nezlepšilo. Úsmev som za ten čas nevyčaril ani jeden. Vôbec som na neho nemal chuť. Žiadny úsmev, žiadne slovo, proste nič. Len pomalá cesta domov v tom studenom daždi. Skutočne som chcel, aby ma tá voda vtedy utopila. Ale ona to nespravila. Vôbec nič neurobila. Nechala ma s mojim smútkom naďalej.
Keď som dorazil domov, mal som návštevu. Nejaký muž sedel v mojom kresle a pozeral telku. Nevidel som mu do tváre. Pomaly som k nemu prešiel a pozrel sa na neho. Vyzeral to byť starší pán so silnejšími okuliarmi, pozeral sa do zeme a program v televízii ho absolútne netrápil. Len nemo hľadel na môj koberec.
„Dobrý deň. Kto ste a čo tu robíte?“ spýtal som sa opatrne neznámeho. Ten sa na mňa nepozrel. Hľadiac stále dolu mi odpovedal: „Ja som Smútok. Celý deň som s tebou a prežívam tvoje bolesti. Všetky hádky, všetky tragédie a čokoľvek čo sa ti kedy stalo sa ti teraz otvára a vidíš to na vlastné oči. Pozri sa na obrazovku tvojho televízora.“
Poslúchol som ho a videl som ako smutne v škole kreslím, situácie po hádkach, kde som plakal na svojej posteli, pohreby mojich starých rodičov, môjho otca a najlepšieho kamaráta a takisto aj ako môjho staršieho brata zavreli do basy za usmrtenie človeka. Cítil som opäť všetko a ani neviem prečo, ale v žalúdku sa mi čosi zachvelo. Mal som chuť zvracať. Na toto som sa vôbec nechcel dívať. Spýtal som sa: „Prečo ste za mnou prišli? Čo mi chcete?“
„Prežiť s tebou jeden deň. Aby si videl aké to je, keď ti jeden deň je Smútok v pätách. A nepustí sa ťa. Chcel si prežiť deň len s jedným a tým istým pocitom. Dnes môžeš prežiť jeden deň v samom smútku. Páči sa ti to?“
Neodpovedal som. Spomenul som si na svoje včerajšie želanie a uvedomil som si, že sa mi to všetko splnilo. Mal som u seba hosťa. Smútok. A skutočne som celý deň prežíval všetky moje staré aj čerstvé smútky. Nič nebolo veselé. Dokonca aj počasie súcitilo. „Už ma netráp!“ a on pomaly vstal z kresla a prešiel k dverám. Keď už bol skoro vonku otočil sa a povedal: „Zajtra sa ti predstaví celkom iný deň. Buď pripravený. Následne zavrel za sebou a ja som osamel. No smutná nálada ma neopúšťala. Zo smútkom som vstal, so smútkom som zaspal. Lenže to som ešte nevedel, že druhý deň bude horší ako prvý.
pokračovanie nabudúce
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
plarika
15. 4.apríla 2010 23:06
krásne.. ten smútok je dokonalý.. úžasné.. eším sa na pokračovania..
2
Pomaly premýšľam , že si na teba začnem pripravovať pochvaly dopredu .. lebo teraz sa zmôžem len na vau ! úplne super nápad s tým Smútkom
Napíš svoj komentár