"Už Ma Netráp!" - 3. Deň (Svedomie)

V prvom momente som si myslel, že som sa zobudil s tým istým pocitom ako v prvý deň. Lenže mýlil som sa. Toto bolo horšie ako obyčajný smútok. Akoby som mal vnútri silné výčitky za ten včerajšok. Lenže nielen to. Tie výčitky boli oveľa silnejšie. Otvorili sa rany staré roky.

Doma som sa moc dlho nezdržal. Jediné čo som spravil bolo, že som zavolal Simone a povedal jej: „Strašne ma mrzí, že sa spolu už dlhšie nerozprávame. Prosím ťa, vieš mi odpustiť?“
„Milan, ty vieš, že medzi nami to je dosť ťažké. Ja by som chcela, aby to bolo také ako kedysi, no to by si sa musel zmeniť. Už na toto nemám nervy.“
„Ale mne je to ľúto a zmením sa.“
„To si mi hovoril vždy. A už musím ísť. Čau.“ zložila a ja som cítil, že mi neodpustila. Bolo mi blbo

Cestou do školy som cítil obrovské výčitky voči Romane, ktorej som dal jednu po papuli za nič. Rozhodol som sa to napraviť. Kúpil som cestou jednu malú bonboniéru a už som išiel vpred. Keď som vošiel do triedy, namieril som si to priamo k Romane a zahanbene som jej dal krabičku s čokoládou. „Prepáč Romi, že som sa včera zachoval tak ako som sa zachoval. Neviem čo sa to so mnou stalo. Je mi to ľúto. A tu som ti kúpil na znak, že ma to skutočne mrzí jednu malú bonboniéru. Dúfam, že sa nehneváš.“

Romana mi nepovedala nič. Zobrala čokoládu len s malým „Ďakujem“ a viac z nej vyšlo. Myslím, že mi odpustila, no necítil som to dosť a bolelo ma to. Bol som z toho smutný? Nie. Toto bolo niečo iné. Bol som vinný. A chcel som sa potrestať. Strašne som chcel potrestať svoje vlastné ja za takú hlúposť ako včerajší Hnev. Bolo mi blbo.

Takisto aj Ivanovi som sa ospravedlnil. Zdalo sa, že ten to prijal lepšie ako Romana a trošku možno ten tlak, ktorý vznikol poľavil. No v skutočnosti som mal v hlave a srdci spomienky staré roky. Ako som mame ukradol z peňaženky peniaze, ako som svojej staršej sestre rozbil hlavu a podobne.

Cesta domov bola príjemnejšia než tá včerajšia. Síce som mal v duši obrovský tlak, nebolo to také, že by to muselo okamžite explodovať ako včera. Doma som mal samozrejme, ako som už čakal, návštevu. Tentokrát to bola ale mladá žena v čiernych šatách a vyzerala ako vrana. Pomaly som k nej prešiel a povedal: „Prepáčte. Kto ste a čo tu robíte?“
„Milan, ja som Svedomie. A dnes som ťa mala celý deň sprevádzať, aby si videl čo všetko si včera svojim nahnevaným chovaním, ktoré si samozrejme nemohol ovládať, spôsobil. Videl si ako sa cítila Simona aj Romana a rovnako aj tvoj kamarát Ivan.“
„O čo vám všetkým ide?“ spýtal som sa pokojne. „Už dva dni mám takéto návštevy a vôbec neviem kam to všetko speje.“
„Aby si prežil všetko len s jednou emóciou celý deň. Vravel si predsa, že tak to bude lepšie. Už si to oľutoval?“
„Ty ma s tým už trápiš.“
„To je dobre. Ale to nestačí na to, aby sa to zmenilo. Musíš to čo si si nadrobil zjesť. Je to jediná cesta. Musíš to vydržať.“
„Ja som sa nikomu neprosil.“
„Máme pocit, že áno.“

Potom pomalými krokmi prešla ku dverám a keď odchádzala ešte povedala: „Mimochodom, nechala som ti v tvojej spálni na posteli pár zaujímavých vecí. Mohlo by ťa to zaujímať.“ a odišla.
Pomaly som tam prešiel a videl som fotky seba ako vyťahujem peniaze z maminej peňaženky, ako som randil v čase, keď som už chodil so Simonou, s Veronikou, ako som naťahal kamarátom do počítačov vírusy a mnoho ďalších. Bolo mi do plaču. Zo seba samého zle. Svedomie ma hrýzlo viac než kedykoľvek v živote.

pokračovanie nabudúce

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu