Vonku som kúpil kyticu tulipánov a tváril som sa ako ten najnemožnejší zaľúbený chlap na svete. Asi mal každý zo mňa pocit, že som bláznivo zamilovaný. Ten úsmev musel byť čosi extra. Ale fakt neviem ako musel vyzerať, lebo som si na tvár skutočne nevidel. Až po chvíli som sa pozrel sám na seba na odraz v skle. Skoro som onemel. To som nemohol byť ja. Ale nič sa s tým nedalo robiť.
A nebol to len úsmev. Oči sa dívali akoby práve niečo snívali. A ja som myslel na Romanu a tie kvety som kúpil pre ňu. Možno by som jej mal dať aj pusu. Alebo ju rovno požiadať o ruku? Keď sa spätne dívam na tento deň, tak to bola minimálne taká katastrofa ako keď som mal tú česť spoznať hnev. Nie síce tak bolestivo, ale čo sa týka hanby, tak to vyhralo prvé miesto.
Keď som ten štvrtok došiel do školy, tak som rovno prišiel k Romane pokľakol a podal jej tulipány so slovami: „Romanka. Ja ťa milujem. Si tá najkrajšia dievčina, akú poznám a chcem byť tvojim chalanom.“
Ani neviem ako to zo mňa vyšlo, no Romana skoro odpadla. Nevedela čo povedať a radšej ma odstrčila a poslala na miesto. No ja som jej chcel tie kvetiny dať. Ona odmietala. To bolo strašné.
Toho dňa som odpovedal a nedokázal som profesorke povedať nič súvislé. Len som recitoval zamilované básne a navyše v takých afektoch, že som bol všetkým na smiech. No katastrofa. Ale mne to v tom momente bolo jedno.
Počas prestávok som ešte stále otravoval Romanu a tá sa ma nevedela zbaviť, až to vyriešila diplomaticky. Vzala si ponúkanú kyticu a odišla. Tým som jej dal pokoj. Čo s nimi ale urobila neviem. Som si ale vo svojom teraz už triezvom stave istý, že ich niekde vyhodila. S ňou sa po tomto vystúpení nemôžem absolútne rozprávať. Furt sa hanbím
Cestou domov som ešte nakúpil srdiečkovú bonboniéru, ďalšie čokolády, kvetiny (najmä ruže) a potom som ešte musel urobiť aspoň 4 fotky mrakov, čo boli v tvare srdca. Nezaujímalo ma koľko ľudí sa na mňa pozerá. V tej chvíli som akosi absolútne nič nevnímal. Akoby som bol zdrogovaný.
Doma som už ako vždy mal návštevu. Tentokrát to bola opäť dáma oblečená v ružových šatách. A ja som bez váhania povedal: „Vitajte krásna dáme. Poďte si so mnou zatancovať.“
„Poďme teda. Ale chce to trošku hudby.“ A už čoskoro znel z rádia nádherný slaďák a ja som jej pri tanci pozeral do očí. „Ste krásna madam. Kto vlastne ste?“
„Ja som Láska. A moc sa na mňa nepozeraj, lebo mám pocit, že z toho zblbneš ešte viac, než si sa dnes ukázal ty blázon.“
„Mne to nevadí. Ste nádherná a ja vás milujem.“
Ona sa zasmiala a asi niečo porobila, lebo som sa z toho zamilovaného stavu trochu prebral a povedala: „Ako aj Romanu? A čo Simona? Na tú už kašleš?“
Zamyslel som sa a povedal: „Je milá, ale nie taká milá ako vy madam Láska.“
To už ma ale radšej pustila a odišla. Aj ju som odohnal. Ale miloval som ju a dúfal som, že ju uvidím. Možno už zajtra. Mal by som sa vyspať.
pokračovanie nabudúce
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
plarika
18. 4.apríla 2010 20:00
tesime sa na dalsiu cast
2
pri niektorých častiach som sa fakt aj zasmiala(napr. ako pri odpovedi recitoval zamilované básne )
naozaj super, aj ja sa teším, hlavne na ten posledný deň, som zvedavá, čo to bude....
naozaj super, aj ja sa teším, hlavne na ten posledný deň, som zvedavá, čo to bude....
Napíš svoj komentár