Opäť som nevravel ani pol slova. Nikomu. Toto bolo horšie než pondelková smútočná depka. Vtedy som bol len smutný. Toto bolo horšie ako smútok. Toto bol neprekonateľný pocit, že nikto okolo mňa nie je. Že na celom svete som len úplne sám.
Vonku to bolo ešte horšie. Nikoho som nevidel. Pričom všetky ostatné dni boli ľudia aspoň vonku, teraz bolo mesto ľudoprázdne a takisto aj v triede. Všetci akoby niekam zmizli. Čo sa to stalo? Odrazu vošiel do triedy učiteľ. Nie. Toto nebol učiteľ. Toto bol nejaký čudný chlap oblečený ako trestanec a na rukách putá.
Pozeral som sa na neho chvíľu a potom som sa opýtal: "Kam sa všetci stratili a kto ste vy?"
"Všetci sú tam kde majú byť. To len ty si niekde úplne inde. Preniesol som ťa do úplne iného priestoru. Takže si vlastne tam kde všetci, ale nevidia ťa. A prečo? Je to na ukážku toho, čo symbolizujem. Volám sa Samota."
"Ale ja tu nechcem byť sám." povedal som v pomykove.
"Pozri. S takýmito vecami za mnou nechoď. Teraz vidíš ako chutí celodenná samota. A to doslovne."
"Ale..." no on ma rýchlo zastavil a povedal: "Začínaš ma nudiť. Dnes tu proste nebude nikto. Nikde. To je princíp samoty. Lenže ty ju nebudeš len cítiť ale aj vidieť."
"Čo mi vlastne chceš?"
"Ja tu len pracujem" povedal a potom zmizol tak ako aj prišiel.
Celý deň som skutočne nevidel nikoho. Telefóny nefungovali a cítil som sa skutočne hrozne hrozne sám. Horšie než kedykoľvek. Nikomu som nemohol nič povedať, nuž som sa rozprával aspoň sám so sebou. Trochu oo pomohlo, ale nie najlepšie. Videl som aké to je byť doslova úplne sám. Jediný človek na Zemi. Chvalabohu, že na ďalší deň už bolo všetko iné.
pokračovanie nabudúce
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
laura9
22. 4.apríla 2010 21:49
fíha, koľko dní ešte ostáva?
Napíš svoj komentár