Na dvere mi zaklopala moja kamarátka Romana, ktorej som najprv vlepil, potom sa jej ospravedlňoval a na záver ju miloval. Bola chudera zmätená. Chcela vedieť čo sa to so mnou posledné dni dialo. Otvoril som ju a s úsmevom ju privítal a pozval ju ďalej. Vyzerala trošku nerozhodne, no nakoniec sa rozhodla, že príde za mnou. Čo som si na nej ale hlavne všimol - bola smutná. Veľmi smutná. A zmätená.
"Milan. Chcela by som s tebou hovoriť o posledných dňoch. Správal si sa veľmi čudne a ja už neviem čo si mám o tom myslieť. A neviem či sme ešte kamaráti."
"Romi, my sme kamaráti." povedal som jej s tým debilným úsmevom, čo na ňu pôsobilo asi veľmi nepríjemne, lebo pokračovala.
"Čo sa to s tebou deje. Akoby ti niekto vymazal mozog. Ja som z toho nešťastná. Kedysi som ťa mala rada. Teraz sa ťa bojím. Najprv ma udreš, potom sa ospravedlňuješ ako keby si nikdy v živote neurobil chybu a na záver mi vyznáš takú lásku, akú si ku mne nikdy necítil. Vysvetlíš mi konečne o čo tu ide?"
"Tomu by si neporozumela. Ja som proste tak šťastný z toho, že si tu."
Romana už vyzerala načisto dezorientovaná a v očiach sa jej zračil strach. Strach z tejto osoby. "Vieš čo? Už ťa nepoznám. Ja odchádzam. A nechcem ťa už vidieť. Desíš ma."
"To je super. Mám takú radosť."
"Tak to je koniec." povedala Romana a odpochodovala bez jediného slova z môjho domu. A mne to nevadilo. To bolo to divné. Mne to nevadilo.
Ďaľší úžasný moment toho dňa nastal, keď som zistil, že niekto vytopil moju pivnicu. Vôbec mi to nevadilo. Ja som bol ešte rád, že môžem plávať v krytom bazéne. Čo sa to dnes so mnou deje? Nevedel som nič z toho pochopiť. Mal som chuť niečo rozbiť, no nešlo mi to. Nevedel som sa rozčúliť. Nešlo to. Len som sa usmiaval a hovoril, aký som šťastný.
Keď som si konečne dostatočne zaplával, doma ma čakala usmiata dievčina vo veku asi ako Romana. "Ahoj Milan. Tak si sa vybláznil v pivnici?"
"Bolo to super. Normálne prečo mi tam nenatiekla voda aj minule?"
"Viem, kedy je správny čas." usmiala sa a povedala. "Dovoľ aby som sa predstavila. Volám sa Šťastie. Dnes si mal možnosť vidieť svoju kamarátku Romanu. Je to tak, že?"
Prikývol som. Z tej dievčiny sa mi dvíhal žalúdok. Ale vôbec som to nevedel dokázať.
"Ako si pociťoval to, že už ťa nechce vidieť?"
"Skvelý pocit. Nikdy som nebol taký šťastný."
"A ty ju už nemáš rád?"
"Mám."
"No vidíš. A si šťastný, že ťa už nemá rada. To je paradox. Možno by si si mal pospať. Zajtra ťa čaká posledný deň. Možno konečne pochopíš akú hlúposť si si myslel. Ale jedno ti sľubujem. Budeš šťastný až budeš mať po tom a všetky chyby budeš môcť v pohode odčiniť."
Rozlúčila sa s tým, že ma pohladila po líci a ja som sa len hodil na gauč a zaspal. Čakal ma posledný deň tohto nekonečného týždňa.
posledná časť nabudúce
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
laura9
30. 4.apríla 2010 19:56
Na dvere mi zaklopala moja kamarátka Romana, ktorej som najprv vlepil, potom sa jej ospravedlňoval a na záver ju miloval.... heh, to nemá chybu....
Napíš svoj komentár