Uzdravenie

Počuli ste niekedy myšlienku, že nemôžeme pomôcť druhému človeku, pokiaľ nevieme pomôcť ani sebe samému? Že ak nás vnútri niečo trápi, nevieme nájsť spôsob, ako pomôžeme druhému s jeho problémami? Začínam si rokmi viac a viac uvedomovať, ako určité životné udalosti formujú, kým vlastne sme, a kým sa raz staneme.

Kto si pamätá film "Inside Out" z roku 2015? Aj po rokoch je to pre mňa jeden z najsilnejších filmov, ktoré som kedy videl, pretože vynikajúco ukázal všetko, čo sa vo mne odohrávalo počas dlhých rokov. Bol som odjakživa človek, ktorý chcel dať zo seba čo najviac von. Ukázať svoje srdce svetu a mať možnosť dotknúť sa srdca niekoho druhého. Možno mu nejako pomôcť, možno len dať pocit, že nie je reálne sám (sama). A ako lepšie to robiť, než písať? Básničky, príbehy, úvahy, všetko možné. Dnes si uvedomujem, že možno som v tých všetkých článkoch sám hľadal niekoho, kto by ma bol ochotný počúvať, kto by vedel nejako zdieľať to, čo som vnútri cítil. Aký som sa vlastne cítil byť sám.


Vráťme sa niekedy do obdobia roku 2006. Neviem koľko z vás si pamätá, čo robili pred 13-timi rokmi. Popravde ani ja nepoviem presne čo som robil, no viem, že zhruba v tom období som sa začal viac tvorivo vyvíjať. Písal som si viac menej len sám pre seba. Moje myšlienky, moje pocity. A akosi som hľadal svet, kde by som mohol tieto myšlienky zavesiť. A anonymita môjho nicku mi veľmi vyhovovala. A hoci dnes už nikto nevie kto je vlastne Endre-silename, mal som kedysi svoje obdobie.


Neľutujem, že som sa rozhodol v júni 2011 odísť. A občas sem-tam niečo napísať. Všetko sú to spomienky a všetko to ostane v pamäti (zaujímavé je pre mňa najmä, že Birdz si pamätá aj všetky články, ktoré som dal v minulosti zmazať). Človek vidí svoje radosti, svoje bolesti, svoje úspechy a dokonca aj svoje najväčšie zlyhania. A prečo som to vlastne všetko robil? Hľadal som uzdravenie.

Hľadal som uzdravenie duše, hľadal som priateľov, hľadal som niečo, čo by ma dokázalo zbaviť tej čiernej diery, ktorú som si so sebou niesol. Dlhé roky som bol v obrovskej čiernej diere. Čiernej diere menejcennosti. Bezvýznamnosti. Pocitoch, že niečo nedokážem. Nikoho nezaujímali moje myšlienky na papieri. A možno som len potreboval vidieť, že sa niekomu moje diela páčili.

A tak sa asi začalo moje vnútorne napĺňanie seba samého. Ale v skutočnosti to nebolo uzdravovanie. Bola to náplasť, ale stačilo mi to. Zrazu som mal všetko čo som chcel. Pozornosť. Pocit, že sa môžem druhých dotknúť. Priestor, kde som mohol písať, čo som chcel. Ale bolo to skutočne to, čo som celý čas chcel?

Rokmi som si uvedomil, že každá etapa života má svoj zmysel. A rovnako to bolo aj s mojou vtedajšou tvorbou a s mojim pocitom, že ľudia, ktorí ma nepoznajú ma v skutočnosti poznajú viac. Všetky svoje myšlienky som myslel úprimne. Vždy som sa snažil všetkým úprimne poradiť, pomôcť a byť oporou. Niektorí ľudia si tu myslia, že ich život je ťažší oproti životu iným. Jediné čo môžem povdať je, že všetci majú svoje problémy. Možno niekto vyrastá v lepších podmienkach, než iní, ale nemení to fakt, že naše vnútorné trápenia môžu byť rovnako veľké. A nemyslím si, že stojí za to sa hádať, ktorého problémy sú väčšie. Všetci máme tie svoje. A sú pre nás ťažké.

Dnes môžem povedať, že už sa moje srdce pomaly uzdravuje. Pomaly nachádzam v sebe svoje vlastné ja. Je to pomalý proces, ale je treba si ho prejsť. Cesta za slobodou a zbavenia sa všetkého začína odpustením a vyrovnaním sa s minulosťou. Nehádzať ju za hlavu, ale nájsť vnútri silu ako ju prijať ako súčasť seba samého. A keď raz človek uzdraví vlastnú dušu, môže pomôcť uzdraviť aj dušu iného človeka.

 Úvaha

8 1 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu