„Prosím?“ opýtal som sa svojho kamaráta Denisa, ktorý vyzeral byť totálne vystrašený. Nevedel mi súvisle povedať čo sa stalo. Vedel som len, že naša spolužiačka Lucia Mikušová, bola mŕtva. Len nevedel mi absolútne povedať čo sa stalo. Páčil som to z neho už skoro hodinu.
„Michal.“ pozrel sa na mňa svojimi zničenými hnedými očami. Takého som Denisa asi nikdy nevidel. On, nebojácny frajer, ktorý vždy vyhľadával adrenalín. „Urobil som veľkú chybu. Išiel som tam, kam som nemal. A už sa to nezmení.“ zase si hovoril akoby sám pre seba. Ja som mu absolútne nerozumel. Nuž som na neho zreval: „Tak povieš mi konečne o čo ide?! Čo sa stalo?! Tak už kurva hovor!“
Zdalo sa, že Denis sa konečne prebral zo svojho snívania. No nezačal hneď hovoriť. Miesto toho si vyhrnul poriadne rukáv na pravej ruke a odhalil menšie popáleniny. Potom spustil: Vieš, že som sa odjakživa bál ohňa.“ Ja som len prikývol a Denis pokračoval: „Včera som dostal nápad. Že sa svojmu strachu raz a navždy postavím. Lenže sa mi to vymklo z rúk. Ale teda prv, než ti poviem čo sa stalo, by si mal asi vedieť čo bolo predtým. Opäť som súhlasne pokýval hlavou a nechal Denisa rozprávať. No čím viac som vedel, tým som bol zhrozenejší. To čo mi vtedy povedal nezabudnem nikdy v živote.
„Tak čo si o tom myslíš Luci? Podľa mňa by to mohlo vyjsť a konečne prekonám svoj strach z ohňa.“ Hovoril Denis natešene svojej kamarátke svoj nápad.
„Podľa mňa si sa zbláznil.“ povedala mu tá. „Zamysli sa vôbec nad tým. Prečo by sme mali ísť zapáliť oheň v starej šachte pod školou? vieš koľko je tam bordelu? Ak to všetko chytí, tak je po nás.“
„Nič sa nestane.“ oponoval jej Denis. „Budeme hneď v blízkosti rebríku a keby sa malo čosi stať, rýchlo utečieme. Ale sám to nezvládnem. Potrebujem tvoju pomoc Luci. Ty to zapáliš a ja budem musieť pol minúty vydržať sa pozerať na plamene. Potom ich uhasíme a nikto sa nič nedozvie.“
Lucia vyzerala nerozhodne, no nakoľko videla, že Denis si verí a je pevne odhodlaný bojovať sám so sebou, rozhodla sa mu pomôcť. Pripravili si so sebou jednu fľašu čistého liehu. Ten chcel Denis trochu rozliať na zem, aby to lepšie chytilo.
Keď stáli pred šachtou a otvorili poklop, Lucia zneistela. Ten nápad sa jej stále nepáčil. „Si si úplne istý, že to chceš urobiť takto?“
„Viem to. Ty sa neboj. Poď dole a pripravíme to.“ odvetil jej Denis a pomaly začal schádzať po rebríku dole do starej šachty. Lucia ho nasledovala. Bol tam dosť hnusný smrad a zrejme to bolo aj miesto feťákov, lebo tam našli niekoľko starých ihiel. Ale dávali si pozor, aby na ne náhodou nestúpili. Denis následne rozbil fľašu liehu a potom povedal Lucii. Možno by si mala ísť ďalej. Neviem čo sa môže stať. Potom škrtol zápalkou a hodil na rozliatu tekutinu. A odrazu boli pred nimi obrovské plamene, ktoré sa vďaka liehu začali rýchlo šíriť. Bola to síce len jedna fľaška, ale zrejme to stačilo.
„Utekaj preč, Denis. „vykríkla Lucia, keď si všimla čo sa deje, no Denis, ktorý bol pár metrov pred ňou len nemo stál a díval sa do plameňov. Asi mala pocit, že si neuvedomuje čo sa deje, nuž sa k nemu rozbehla. Lenže v tej rýchlosti zakopla a v tej rýchlosti padla. Pokúsila sa vstať, no zrejme sa jej niečo stalo a od bolesti nemohla. „Deniiis. Pomôž mi prosím! Prosíííííííííím! kričala na neho a ten sa zrejme spamätal. Plamene sa ale kvôli množstve prachu a odpadkov šírili veľmi rýchlo a Luciu čokosoro dostihli. Ten sa k nej rozbehol prineskoro. Pokúsil sa ju z nich ešte vytiahnuť, no spôsobil si iba popáleniny na svojej ruku. Ale keď ju videl ako sa krúti v plameňoch od bolesti, ostal zdesený. Vedel, že umiera, no nemohol jej pomôcť. A odrazu k nemu otočila svoju horiacu tvár a zdesene cúvol. Bolo to strašné. Utekal čo mu sily stačili a čo najrýchlejšie vyliezol po rebríku naspäť hore.
„A dobehol som až sem.“ povedal mi potichu a z očí mu tiekli slzy. Ja som v nemom úžase na neho hľadel. Lucia bola mŕtva a Denis sa pochopiteľne cítil vinný. Priniesol som mu pohár vody a poradil mu, aby išiel domov a poriadne si oddýchol. Nevedel som čo mu mám povedať. Bol som v šoku. No na druhý deň som si uvedomil aká to bola chyba. Denis po príchode domov napísal list na rozlúčku, vyliezol na strechu svojho paneláka a skočil dole. A v liste to napísal veľmi jasne: „Nezmierim sa s tým, že som nevinné dievča pripravil o život.“
Nikto zrejme nepochopil ako to myslel a mnohí ľudia pochopili, že Luciu zavraždil, ktorú našli len niečo neskôr. Ale ja viem, že to tak nebolo. Ale kto by mi veril? Navyše viem, že Denisov život som mohol ušetriť, keby som vedel. Teraz je už neskoro. Najviac ho ale podľa mňa vydesila jej horiaca tvár v svetle plameňov, ktorá ho prosila o pomoc, ktorú jej už dať nemohol.
malá poznámka - Tento príbeh ma napadol po spomienke, keď som ako malý chlapec s jedným kamarátom v podobnej šachte spôsobil požiar. Malý, ale predsa. A spomínam si aký to bol pocit, že uhoríme, alebo sa zadusíme. Takže dobrá rada všetkým - neskúšajte to. Môže to dopadnúť veľmi zle.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
laura9
4. 4.apríla 2010 13:52
tak pri tomto mi naozaj behal mráz po chrbte...
3
@laura9 Aj mne...
Nemôžem napísať že je to krásne,ale je to krásne napísané...Presne tvoj štýl
Ach,ty môj umelec
Nemôžem napísať že je to krásne,ale je to krásne napísané...Presne tvoj štýl
Ach,ty môj umelec
Napíš svoj komentár