Až doteraz som sa nikdy neučil plávať. Jednoducho sa mi nechcelo, a ani ma do toho nikto nenútil. Vlastne som ani doteraz nemal nijakú potrebu sa to učiť. Až kým som sa nedostal na školu, kde je povinná telesná výchova. No iste ta je povinná aj na základnej a strednej, ale tu sú navyše podmienkou pre uznanie predmetu aj plavecké skúšky. Takže som sa miesto normálnej telesnej nechal zaradiť do kurzu základného plávania.
No ale to čo som zo začiatku bral ako nepríjemnú povinnosť sa mi začalo páčiť. No, vážne. Ak stráviš deň predtým v škole od desiatej do šiestej je taký ten relax vo vode fakt prijemný. Mimo vyučovania je školský bazén otvorený aj pre verejnosť, a hlavne cez víkendy - pre študentov UK so "zľavou." Ani neviem prečo, ale mal som hroznú chuť tam ísť, a pritom sa mi nechcelo čakať do utorka, kedy tu mám výuku. I keď jediná plavecká technika, ktorá mi zatial ide je splývanie. Také to dokonale uvolnené ležanie na vode.
No a práve tu sa dostávam k tomu najlepšiemu. Asi po pol hodine v bazéne, sa mi nejako podarilo "dosplývať" do časti, kde bola hĺbka cez 1,8m, a v tej istej chvíli som stratil dych a ponoril sa pod hladinu. Normálne sa mi v takomto prípade podarí posaviť sa na dno a vynoriť. No ale normálne neopúšťam jeden a pol metrovú hĺbku. A zrazu som nevedel čo mám spraviť. Nedotýkal som sa dna a ani som sa nemal od čoho odraziť. Nevedel som ktorým smerom je okraj bazénu, a vlastne ani kde je hore a kde dole. To som už vedel že sa topím.
V tom momente ma napadlo, že je tu predsa plavčík, a každú chvíľu by ma mal vytiahnúť. Ale na to sa nemôžem spoliehať. Keď som otvoril oči všetko som videl rozmazane. A modré svetlo, ktoré stále silnelo. A tam, niekde podomnou dlaždice dna bazénu. Vtedy som začal mať pocit bodania po celom tele, a neuveriteľnú chuť sa nadýchnuť. No aspoň som vedel, ktorým smerom mám ísť. Skúšal som zaberať rukami, ako som sa to učil, no stále som mal ten pocit že napriek tomu stojím na mieste ako v beztiaži. Každý ďalší pohyb však začal byť bolestivý, až som sa skoro nemohol hýbať, a každá ďalšia sekunda sa hrozne naťahovala. A práve vtedy, som sa rukou dotkol steny bazénu a stúpol si na malý schodík, ktorý bol na nej.
Modré svetlo okolo mňa začalo pomaly tmavnúť. Už som skoro videl normálne, ale stále trochu rozmazane. Môj prvý nádych bol nepríjemný. Asi preto, že stále som sa nemohol nadýchnuť bez pocitu, že ma niekto škrtí. A cítil som vodu až niekde v hrtane. Obzrel som sa k stanovišťu plavčíka, ale ten mi nevenoval ani trochu pozornosti. Iba pár ľudí sa otočilo smerom ku mne, keď som sa snažil vykašlať vodu.
Možno ti príde trochu zvláštne ísť plávať a pritom nevedieť plávať. Ale ani po tomto milom zážitku sa vody nebojím. Ja sa plávavať naučím!
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
potom načo tam bol plavčík? a je to fajn, že to nemá nejaké hrozné následky a máš ešte odhodlanie sa naučiť plávať máš môj obdiv
3
ja som mal na strednej plávanie D Hmm... a plávať sme tam nevedeli 4ria.. a ani po 4rokoch no dobre ja heej.. ale tí ďalší traja už nie
4
no sranda, ja som sa vzdy hanbil pochvalit sa (dobre slovne spojenie ) ze neviem plavat, v Chorvatsku som sa snorchloval pri plazi v plytkej vode a nikdy som ten strach neprekonal ...
Napíš svoj komentár
si odvážny, a takým praje svet.........
toho plavčíka, by som s chuťou volakde nakopal.........filip