Na začiatku nebolo nič. Iba tma, nepríjemný chlad a pocit, že ťa niekto bez toho, aby si to vôbec chcel vyvrhol do tohto sveta. A potom tu bol dotyk matky, ktorý ho z tohto strašného sna prebúdzal, a dával mu pocítiť, že to vlasne nieje sen, ale desivá realita, ktorá na neho čaká, len čo po prvykrát otvorí oči. Dvom jeho bratom sa to už podarilo. Už teraz ho pripravovali o väčšinu potravy. Čochvíľa ich však matka odvrhne a budú sa musieť naučiť byť samostatný. Vo vrhu ich bolo sedem. To vedel s istotou. Každý potkan sa rodí s pachovou stopou svojej matky.
V hniezde bolo presne päť samčekov a dve samičky. Jeho bračekovia a sestričky. A bola tu ešte jedna vec na ktorú sa neuveriteľne tešil, ale ktorej sa tiež neskutočne bál. Bolo to kŕmenie. Každé kŕmenie predstavovalo boj medzi nimi o možnosť prisať sa k bradavke matky. Musel ukázať svoju silu. Veď právo prežiť mali iba tí silný. To bola prvá vec ktorú sa naučil, už ako mláďa. Aj keď sa ho jeho veľký bratia už veľakrát snažili zašliapnúť, vždy sa mu podarilo z ich zovretia ujsť a zároveň byť dosť rýchly a prisať sa k bradavke. A tak to bolo aj teraz. A po kŕmení, vždy prišla únava. Vtedy využil zbytky svojích síl, aby sa zahrabal do plstených zdrapov, ktorými bolo hniezdo vystlané. Malo to niekoľko výhod. Skryl sa pred zrakom veľkých bratov a zároveň sa mu v teple darilo prečkať čoraz chladnejšie dni, ktoré prichádzali. A potom znova nasledoval dotyk matky, ktorý ho prebudil.
No dnes nebol ten spánok rovnaký ako tie predošlé. Zdalo sa mu, akoby bol jeho čuch silnejší, a cez svoje stále zavreté viečka, videl tancovať farebné stuhy, ktoré každú chvíľu menili svoj tvar, a svojím pohybom, a vzájomným prepletaním ho akoby hypnotizovali.
A zrazu obrovský výbuch. Svetelný záblest, ktorý prešiel celým jeho telom a stočil ho v bolestivom kŕči. Pri ktorom mal pocit, že mu tá bolesť roztrhne lebku. A rovnako náhle sa všetko zmenšilo do drobnej iskričky ktorú videl pred sebou. Áno, on videl. Práve po prvykrát otvoril oči.
Trvalo to ešte dlhú chvíľu, než sa z toho šoku spamätal. Trhavým pohybom svojích labiek sa znova tak ako veľakrát predtým vyhrabal na okraj hniezda, a tam, prvá vec ktorú uvidel bolo obrovské telo matky, oňuchávajúce dve malé mrtvolky. Svojích dvoch veľkých bratov, ktorí otvorili oči ako prvý tu už nevidel. Kým spal, tak ich matka vyvliekla z hniezda, no predtým stačili zadusiť dvoch svojích súrodencov. Jedna samička a jeden samček. Obaja zostali neosrstený a slepý. Na opačnej strane hniezda sa k sebe chúlili jeho zvyšný dvaja súrodenci. Boli rovnako veľkí ako on, a spoznal, že samička len pred malou chvíľou otvorila oči, a stále sa celá triasla.
Znova sa pozrel na mrtvých súrodencov. Niekoľkokrát sa im asi nepodarilo dostať k bradavkám, preto zostali nevivinutý. A ak by ich nezabili bratia, tak by zomreli za pár dní. Museli zomrieť. To je osud, každého slabého potkana. Vtedy sa matka obrátila k nemu a prvykrát sa mu prihovorila:
"Čakala som, že pôjdeš ako prvý. A prekvapil si ma. Asiby som ťa mala hneď zabiť a ušetriť ťa toho, čo ťa čaká, až ťa po dvoch dňoch odtiaľto vyvlečiem."
Vtedy chytila do zubov dve malé mrtvolky a ťahala ich von z hniezda. Spočiatku tomu nerozumel, ale vo cvili, keď sa pozrel na svoju srsť pochopil. Bola biela. Biely potkan. Tí čo sa od iných odlišujú zomrú ako prvý.
Pokračovanie možno o týždeň.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zajko30
10. 1.januára 2011 11:02
ako u ľudí, ktorí sa odlišujú musia zomrieť, ..............filip
Napíš svoj komentár